Skip to main content

Rok 1974 – 1999

Sestra Filareta Mária Fedinová SNPM sa narodila 24. marca 1890 v Cholojeve, (terajšia západná Ukrajina)  okres Radechiv. Pochádzala zo zámožnej, ale zbožnej rodiny. Otec Štefan Fedin a matka Mária rod. Pričepa. Bolo ich osem detí, z toho traja bratia a štyri sestry. Sestra Filareta bola piatym dieťaťom a najmladšou z troch sestier, ktoré boli taktiež služobnicami. Sestra Timotea zomrela pomerne mladá, ako 49 ročná, na tuberkulózu pľúc a sestra Vincenta sa dožila vysokého veku, 91 rokov, v ťažkých podmienkach komunistického režimu v Sovietskom zväze. Táto jej rodná sestra a aj rehoľná spolusestra prežila sestru Filaretu a prišla ju vyprevadiť na poslednej ceste. Vyrástla z nej počierna bystrá dievčina, ale aj keď sa svet na ňu usmieval a mala rôzne životné šance, po maturite počúva hlas svojho srdca a zasväcuje svoj život Ježišovi. Dňa 18. apríla 1909 vstúpila do Kongregácie sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Kristinopoli. Pri obliečke dňa 15. 2. 1910 dostala meno Filareta a po noviciáte dňa 16. 8. 1911 zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Zriekla sa bohatstva, vlastnej rodiny, aby dostala oveľa širšiu duchovnú rodinu. Jej jedinou túžbou bolo tichým kláštorným životom s Bohom, plniť Jeho vôľu, zaľúbiť sa do svojho nebeského ženícha Ježiša Krista a nasledovať ho. Už od svojej mladosti sestra Filareta mala túžbu venovať sa výchove detí, zvlášť sirotám, nahradiť im milujúcu matku. V roku 1914 v čase prvej svetovej vojny, bola vyslaná v rámci vtedajšieho Rakúsko-Uhorska na Moravu do mestečka Kyjov s haličskými sirotami, pretože Halič bola preoraná bojmi a hlad sa nemilosrdne dotýkal hlavne detí. Ďalším pôsobením sestry Filarety bol sirotinec v Prešove na Slovensku. Sestra Filareta tu pricestovala 14. novembra 1933, kde prijala úrad predstavenej. Starala sa o všetko, o chod celého domu. Viedla a poučovala sestry k dobrým čnostiam, bola zároveň prísna, vyžadovala veľa nielen od sestier, ale bola prísna aj sama na seba.  Vždy však s dobrým a starostlivým srdcom. Mala poriadok, bola zásadová, zároveň múdra vo svojich rozhodnutiach. Dlhé roky bola hlavnou predstavenou na Slovensku, ba aj v Čechách, kde boli sestry násilne vyvezené v 50-tych rokoch. Tam pracovali v domove dôchodcov v českom pohraničí v okolí Rakovníka. V Pardubiciach bola vo väzení s Mitrofanou, Onisimou. Sestra Filareta milovala siroty, múdro ich viedla pamätajúc na slová Spasiteľa: „Kto príjme jedno také dieťa v mojom mene,  mňa prijíma.“ (Mt 18,5) Veľmi jej ležala na srdci dobrá náboženská výchova detí. Za ťažkých materiálnych podmienok vybudovala kláštor v Michalovciach, v ktorom bol umiestnený internát pre dievčatá a materská škôlka. Sestry ťažko pracovali a zriekali sa aj najpotrebnejších vecí k životu, len aby sa dielo vzmáhalo. Aktívnosť a pracovitosť sestry Filarety vrcholila, keď ešte len sotva dokončila výstavbu v Michalovciach a už sa pustila do výstavby kláštora a materskej škôlky v areály terajšej Baziliky minor, na pútnickom mieste gréckokatolíkov v Ľutine. Ľudia sa čudovali, že vojna ruinuje a sestry služobnice stavajú. V roku 1947 generálnou radou bola vytvorená viceprovincia v Československu a viceprovinciálnou predstavenou až do roku 1966 bola sestra Filareta. Svoj úrad si plnila nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, kde boli sestry násilne vyvezené. Štátne orgány likvidovali sirotinec i náš noviciát a kláštor v Prešove. Siroty vysťahovali do štátnych detských domovov a sestry nútili odísť. Robili nezákonné nočné prehliadky, a napokon ich donútili 7. júna 1949 opustiť kláštor. Sestry a celý noviciát  našlo útočisko v nemocnici Milosrdných sestier Svätého Kríža na Morave v Uherskom Hradišti. O nejaký čas tam prišla aj sestra Filareta, spolu so sestrou Mitrofanou Júliou Michaleckou. Sestry boli zadelené do práce v nemocnici na všetkých oddeleniach. V roku 1955 štátne úrady robia ďalšie nápory na sestry. Žiadajú od predstavených, aby sestry vyzliekli rehoľné rúcho a obliekli sa do civilného oblečenia. Len tak by mohli naďalej pracovať v nemocnici. Sestra Filareta a ani sestry s tým nesúhlasili a radšej si zvolili ťažšiu prácu, len aby si zachovali v plnosti rehoľný život. Dňa 12. 7. 1956 všetky naše sestry, spolu so sestrou Filaretou, boli autobusom vysťahované do Kolešovíc, okres Rakovník v Českej republike. V Kolešoviciach sestry pracovali v dome dôchodcov. Tu so sestrami boli do svojej smrti aj dve sestry dôchodkyne: sestra vice-provinciálna Filareta Mária Fedinová a magistra sestra Mitrofana Júlia Michalecká.
Charakteristickou črtou sestry Filarety bola múdra predvídavosť, ktorá je u predstavených tak veľmi potrebná a pomohla jej v ťažkých vojnových časoch udržať komunitu a rehoľného ducha. Bola hlboko zbožná a preniknutá Božím duchom. Dlhé hodiny trávila pred bohostánkom. Sestra Filareta mala milosrdné srdce k chorým, biednym, ale aj k Židom. Šľachetnosť a milosrdenstvo zvlášť vynikli, keď pred Nemcami ukrývala Židov a podarilo sa jej ich zachrániť. Dojemné bolo vidieť, ako ďakovali Bohu. V 50. rokoch bola odsúdená na rok do väzenia, z ktorého sa vrátila s podlomeným zdravím, no týmto svojim utrpením dala dôkaz svojej skutočnej sesterskej lásky. V chorobe na starobu bola veľmi trpezlivá a tak žila v spojení so svojim ženíchom, že vycítila, v ktorú chvíľu si Pán príde pre jej dušu a vezme si ju k sebe do nebeského príbytku, kde už nebude trápenie ani ston. Jej prechod do večnosti bol veľmi pekný a jednoduchý. Ráno 23. januára 1974 povedala sestrám: „Dnes zomriem.“ Nechceli jej veriť, lebo vyzerala veľmi dobre. Umyla sa, obliekla do čistého prádla a prosila sestry, aby jej pri smrti spievali: „Velebí moja duša Pána.“  Napoludnie sa ešte naobedovala a okolo 16 hodiny vystúpil na ňu smrteľný pot. Všetky sestry objala svojim pohľadom a keď dospievali, zatvorila oči a stretla sa so svojim ženíchom Spasiteľom a Vykupiteľom. Splnili sa na nej slová žalmistu: „Blažení žijúci v dome tvojom, na veky vekov ťa budú chváliť.“ Odchádza na večnosť s pokojom, vyrovnanosťou a odovzdanosťou do Božích rúk. Mohli by sme povedať: „Aký život, taká smrť“. Nech jej Pán udelí večnú blaženosť v nebi. Dielo, ktoré po sebe s. Filareta zanechala je dielom Božím, lebo ono sa realizovalo v Pánovej vinici – v Cirkvi, osobitne v Prešovskej eparchii. 

Večná jej pamiatka!

Sestra Mitrofana Júlia Michalecká SNPM

Život vychovávateľky, formátorky, sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie, Mitrofany Júlie Michaleckej bol duchovne plodný. Narodila sa 7. 11. 1899 v Bučači  (Západná Ukrajina) v hlboko veriacej meštiackej rodine. Jej otec Demeter Michalecký  a matka Mária Švajkevič. Júlia bola prostredná z troch dievčat. Staršia sestra vstúpila k sestrám baziliánkam a mladšia sa vydala. V Bučači bol kláštor otcov Baziliánov. Otcovia viedli cirkevný zbor, do ktorého chodievala aj Júlia. Mala veľmi pekný melodický hlas a nadanie na spev, tiež peknú postavu a tvár. Mohla sa dobre vydať, no ona počúvala len jeden jemný, ale naliehavý hlas: „Poď za mnou!“ Ona počúvla tento hlas a šla za ním. V devätnástom roku svojho života vstúpila k sestrám služobniciam Nepoškvrnenej Panny Márie a zasvätila svoj život Bohu. Bolo to dňa 13.3.1919. Pri obliečke dostala rehoľné meno sestra Mitrofana dňa 1.10.1919. Prvé rehoľné sľuby zložila 6.6.1920. Po noviciáte vyštudovala učiteľský inštitút vo Ľvove a ukončila ju maturitou s vyznamenaním. Pre svoju dobrú, milú povahu bola aj škole obľúbenou spolužiačkou Po skončení školy ju hneď pridelili do školy vyučovať.  Dňa 28.8. 1926 zložila večné sľuby. Medzi deťmi a mládežou bola obľúbená pre svoj jemný a milý prístup a hlavne pobožnosťou a pekným spevom priťahovala mládež ku Kristovi. Zvláštnym magnetom, ktorý  priťahoval duše bol jej úsmev, dobrota a empatia, s akou sa vedela vžiť do problémov druhých. Jednoducho bola milá Bohu i ľuďom. Do Prešova Pricestovali 14.9.1928. O. biskup Pavol ich privítal s láskou, úctou, radosťou a svojim požehnaním. Spočiatku pracovali v seminári a sestra Mitrofana učila náboženstvo v škole. Prešovská farnosť mala Krúžok svätej Anny. Stretávali sa tu dievčatá, pomocnice v domácnostiach a v iných zamestnaniach, ktorým sa venovala sestra Mitrofana a neskôr sestra Andrea. V nedeľu a vo sviatok ich učili chrámové piesne, čítali dobré knihy, pripravovali s nimi kultúrne programy, najmä na meniny otca vladyku Pavla, alebo duchovného otca Vasiľa Hopku. Mala veľkú úctu k duchovenstvu Cikrvi, a všetko, čo je s tým spojené. Neskoršie v budove sirotinca bola zriadená materská škôlka, v ktorej prvou učiteľkou bola sestra Mitrofana. S veľkou láskou sa skláňala nad každou sirotou. Posielala ich do škôl, aby mali chlieb v ruke. Najvážnejšie však pre ňu bolo dať im dobrú výchovu a hlboko zaštepiť lásku k Pánu Bohu. Bola pre nich milujúcou matkou. Do sirotinca sa prijímali dievčatá od troch do pätnástich rokoch. V roku 1938 Rím dal dovolenie zriadiť noviciát SSNPM v sirotinci a opäť úloha magistry – vychovávateľky pripadla sestre Mitrofane. Vo svojej pokore a skromnosti sa sestra Mitrofana nikdy necítila byť čímsi a za jediného učiteľa považovala Ježiša. Pre novicky predstavovala obraz opravdivej služobnice. Bola príkladom sesterskej lásky a vzorom pokory. Trpezlivo vypočula každú novicku a dobre usmerňovala, poradila na ceste nasledovania  Ježiša Krista, podporovala sestry. Mali k nej dôveru a milovali ju. Jej najčastejšie slová boli: „Buďme sväté!“ Božia vôľa – naša svätosť. Plňme Božiu vôľu a budeme sväté. Bola to duša modlitby, lásky a obetavosti pre Pána Boha a pre blížnych. Bola veselá a vždy hotová každému pomôcť.  Noviciát v Prešove bol v činnosti iba desať rokov. V r. 1948 – 1949 boli sestry komunistickým režimom vyhnané z Prešova. Sestra Mitrofána pomáhala a bola stále oporou sestre predstavenej Filarete. Útočište našli sestry v nemocnici krížových sestier na Morave v Uherskom Hradišti. Sestra Mitrofana tu žila skromne, v modlitbe a umŕtvovaní, sebaobetovaním vyplnila celý svoj život. Veľa sa modlila. Vyznačovala sa úctou k eucharistickému Kristovi, Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu, Nepoškvrnenej Panne Márii a svätému Jozefovi. Od r. 1956 sestry boli vysťahované do Čiech na Rakovnícko-sudety. V Kolešoviciach pracovali v dome dôchodcov. Tu sa začína u sestry Mitrofany cesta utrpenia, komplikovaná choroba. Cukrovka, ľadviny, žlčník, pečeň a ochrnutie ľavej strany. Keď bola na vozíčku, kvôli silnej cukrovke žila skrytou obetou , veľa sa modlila, mala rada spoločnosť, bola odovzdaná do vôli Božej. Mali ju všetci veľmi radi, pretože bola veselá, príjemná, vždy usmievavá aj napriek utrpeniu, ktoré znášala. Sedem rokov trpezlivo znášala svoju chorobu a odovzdaná do vôle Božej. Sestru Mitrofanu v r. 1967 ranila mŕtvica a ochrnula na pravú ruku a neskôr po páde si zlomila nohu – stehennú kosť. Operácia nebola možná z dôvodu vysokej cukrovky a to bol počiatok Golgoty sestry Mitrofany. Sedem rokov ležala v posteli bez pohybu. V chorobe bola veľmi trpezlivá. Bola odkázaná aj na tu najmenšiu službičku a všetko prijímala s pokorou, vďačnosťou a vyrovnanosťou. Prijala svoj kríž, ktorý jej pripravil jej ženích. Cenila si dar života a netúžila po smrti, iba ak to chcel Boh. Tu začala apoštolát nielen modlitbou a dennými malými obetami, ale veľkým utrpením, ktoré Ježiš dáva iba veľkým dušiam. Adorovala eucharistického Krista, ktorý bol v susednej izbe. Najväčšou jej túžbou bolo sa stále spájať s Ježišom a k jeho utrpeniu pripájať svoje. To jest byť spoluvykupiteľkou.  Dva dni pred smrťou mala často obrátený pohľad do kúta miestnosti, až sa jej jedna sestra opýtala, čo tam vidí. Odpovedala: „Či nepoznáte, že je tam matka Božia?“ Potom zatvorila oči a vzdychla: „matka moja sladká!“ Oplývala hlbokým duchom modlitby. Všemohúci a dobrotivý Boh si povolal Matku Mitrofanu 9.januára 1975 o štvrtej hodine. V Kolešoviciach v dome dôchodcov zomrela v 76 roku života a v 56 roku rehoľného života. Svätá omša a rozlúčka s drahou zosnulou bola v Kolešoviciach 11. januára 1975 o 10.30 hodine. Pohrebné obrady vykonali rímskokatolícki kňazi: o. Dr. Miroslav Tatíček, o. Ján Bísek, redemptorista, o. Antonín Slovák vo farskom rim. kat. kostole v Kolešoviciach, okres Rakovník. Po zádušných bohoslužbách boli jej telesné pozostatky prevezené do Prešova, kde boli uložené do hrobu na miestnom cintoríne, aby tam očakávali slávne vzkriesenie. 15. januára 1975 bola prevezená do Prešova, do Katedrálneho chrámu svätého Jana Krstiteľa v Prešove. Tu sa konal pohreb so svätou liturgiou, ktorú slúžil Dr. Vasiľ Hopko i otec vtedy ordinár Ján Hirka, otec Bačinský, o. Stavrovský, o.Marián Potáš , ktorý predniesol aj s Dr. Vasiľom Hopkom rozlúčkovú reč. Pochovaná je na  prešovskom cintoríne, lebo jej prianím bolo, aby mohla spočívať vedľa svojich sestier. Odkaz sestry Mitrofany je jej svedectvo života plného lásky, obety, klaňania sa Bohu a vzývania Nepoškvrnenej Panny. Pre sestry je vzorom vernosti a horlivosti vo svojom svätom povolaní ako aj dobroty, jemnosti, služby ženy – duchovnej matky.

Večná jej pamiatka!

 

Sestra Jozafáta Helena Malcovská sa narodila 27.3.1925 v Drienici, okres Prešov v gréckokatolíckej, robotníckej rodine Štefana a Márie, rod. Sedlákovej. Má jedného brata, ktorý žije v Drienici. Sviatosť krstu a myropomazania prijala hneď o dva dni po svojom narodení 29.3.1925. Po ukončení základného vzdelania v Drienici a stredného v Prešove dňa 5.9.1940 vstúpila do Kongregácie sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Po zložení prvých sľubov v r. 1943 pôsobila na rôznych miestach ako učiteľka v materskej škôlke: Michalovce, Ľutina, Trebišov, Michaľany.