SSNPM

Nekrológy sestier

Sestra Filareta Mária Fedinová SNPM sa narodila 24. marca 1890 v Cholojeve, (terajšia západná Ukrajina)  okres Radechiv. Pochádzala zo zámožnej, ale zbožnej rodiny. Otec Štefan Fedin a matka Mária rod. Pričepa. Bolo ich osem detí, z toho traja bratia a štyri sestry. Sestra Filareta bola piatym dieťaťom a najmladšou z troch sestier, ktoré boli taktiež služobnicami. Sestra Timotea zomrela pomerne mladá, ako 49 ročná, na tuberkulózu pľúc a sestra Vincenta sa dožila vysokého veku, 91 rokov, v ťažkých podmienkach komunistického režimu v Sovietskom zväze. Táto jej rodná sestra a aj rehoľná spolusestra prežila sestru Filaretu a prišla ju vyprevadiť na poslednej ceste. Vyrástla z nej počierna bystrá dievčina, ale aj keď sa svet na ňu usmieval a mala rôzne životné šance, po maturite počúva hlas svojho srdca a zasväcuje svoj život Ježišovi. Dňa 18. apríla 1909 vstúpila do Kongregácie sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Kristinopoli. Pri obliečke dňa 15. 2. 1910 dostala meno Filareta a po noviciáte dňa 16. 8. 1911 zložila svoje prvé rehoľné sľuby. Zriekla sa bohatstva, vlastnej rodiny, aby dostala oveľa širšiu duchovnú rodinu. Jej jedinou túžbou bolo tichým kláštorným životom s Bohom, plniť Jeho vôľu, zaľúbiť sa do svojho nebeského ženícha Ježiša Krista a nasledovať ho. Už od svojej mladosti sestra Filareta mala túžbu venovať sa výchove detí, zvlášť sirotám, nahradiť im milujúcu matku. V roku 1914 v čase prvej svetovej vojny, bola vyslaná v rámci vtedajšieho Rakúsko-Uhorska na Moravu do mestečka Kyjov s haličskými sirotami, pretože Halič bola preoraná bojmi a hlad sa nemilosrdne dotýkal hlavne detí. Ďalším pôsobením sestry Filarety bol sirotinec v Prešove na Slovensku. Sestra Filareta tu pricestovala 14. novembra 1933, kde prijala úrad predstavenej. Starala sa o všetko, o chod celého domu. Viedla a poučovala sestry k dobrým čnostiam, bola zároveň prísna, vyžadovala veľa nielen od sestier, ale bola prísna aj sama na seba.  Vždy však s dobrým a starostlivým srdcom. Mala poriadok, bola zásadová, zároveň múdra vo svojich rozhodnutiach. Dlhé roky bola hlavnou predstavenou na Slovensku, ba aj v Čechách, kde boli sestry násilne vyvezené v 50-tych rokoch. Tam pracovali v domove dôchodcov v českom pohraničí v okolí Rakovníka. V Pardubiciach bola vo väzení s Mitrofanou, Onisimou. Sestra Filareta milovala siroty, múdro ich viedla pamätajúc na slová Spasiteľa: „Kto príjme jedno také dieťa v mojom mene,  mňa prijíma.“ (Mt 18,5) Veľmi jej ležala na srdci dobrá náboženská výchova detí. Za ťažkých materiálnych podmienok vybudovala kláštor v Michalovciach, v ktorom bol umiestnený internát pre dievčatá a materská škôlka. Sestry ťažko pracovali a zriekali sa aj najpotrebnejších vecí k životu, len aby sa dielo vzmáhalo. Aktívnosť a pracovitosť sestry Filarety vrcholila, keď ešte len sotva dokončila výstavbu v Michalovciach a už sa pustila do výstavby kláštora a materskej škôlky v areály terajšej Baziliky minor, na pútnickom mieste gréckokatolíkov v Ľutine. Ľudia sa čudovali, že vojna ruinuje a sestry služobnice stavajú. V roku 1947 generálnou radou bola vytvorená viceprovincia v Československu a viceprovinciálnou predstavenou až do roku 1966 bola sestra Filareta. Svoj úrad si plnila nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, kde boli sestry násilne vyvezené. Štátne orgány likvidovali sirotinec i náš noviciát a kláštor v Prešove. Siroty vysťahovali do štátnych detských domovov a sestry nútili odísť. Robili nezákonné nočné prehliadky, a napokon ich donútili 7. júna 1949 opustiť kláštor. Sestry a celý noviciát  našlo útočisko v nemocnici Milosrdných sestier Svätého Kríža na Morave v Uherskom Hradišti. O nejaký čas tam prišla aj sestra Filareta, spolu so sestrou Mitrofanou Júliou Michaleckou. Sestry boli zadelené do práce v nemocnici na všetkých oddeleniach. V roku 1955 štátne úrady robia ďalšie nápory na sestry. Žiadajú od predstavených, aby sestry vyzliekli rehoľné rúcho a obliekli sa do civilného oblečenia. Len tak by mohli naďalej pracovať v nemocnici. Sestra Filareta a ani sestry s tým nesúhlasili a radšej si zvolili ťažšiu prácu, len aby si zachovali v plnosti rehoľný život. Dňa 12. 7. 1956 všetky naše sestry, spolu so sestrou Filaretou, boli autobusom vysťahované do Kolešovíc, okres Rakovník v Českej republike. V Kolešoviciach sestry pracovali v dome dôchodcov. Tu so sestrami boli do svojej smrti aj dve sestry dôchodkyne: sestra vice-provinciálna Filareta Mária Fedinová a magistra sestra Mitrofana Júlia Michalecká.
Charakteristickou črtou sestry Filarety bola múdra predvídavosť, ktorá je u predstavených tak veľmi potrebná a pomohla jej v ťažkých vojnových časoch udržať komunitu a rehoľného ducha. Bola hlboko zbožná a preniknutá Božím duchom. Dlhé hodiny trávila pred bohostánkom. Sestra Filareta mala milosrdné srdce k chorým, biednym, ale aj k Židom. Šľachetnosť a milosrdenstvo zvlášť vynikli, keď pred Nemcami ukrývala Židov a podarilo sa jej ich zachrániť. Dojemné bolo vidieť, ako ďakovali Bohu. V 50. rokoch bola odsúdená na rok do väzenia, z ktorého sa vrátila s podlomeným zdravím, no týmto svojim utrpením dala dôkaz svojej skutočnej sesterskej lásky. V chorobe na starobu bola veľmi trpezlivá a tak žila v spojení so svojim ženíchom, že vycítila, v ktorú chvíľu si Pán príde pre jej dušu a vezme si ju k sebe do nebeského príbytku, kde už nebude trápenie ani ston. Jej prechod do večnosti bol veľmi pekný a jednoduchý. Ráno 23. januára 1974 povedala sestrám: „Dnes zomriem.“ Nechceli jej veriť, lebo vyzerala veľmi dobre. Umyla sa, obliekla do čistého prádla a prosila sestry, aby jej pri smrti spievali: „Velebí moja duša Pána.“  Napoludnie sa ešte naobedovala a okolo 16 hodiny vystúpil na ňu smrteľný pot. Všetky sestry objala svojim pohľadom a keď dospievali, zatvorila oči a stretla sa so svojim ženíchom Spasiteľom a Vykupiteľom. Splnili sa na nej slová žalmistu: „Blažení žijúci v dome tvojom, na veky vekov ťa budú chváliť.“ Odchádza na večnosť s pokojom, vyrovnanosťou a odovzdanosťou do Božích rúk. Mohli by sme povedať: „Aký život, taká smrť“. Nech jej Pán udelí večnú blaženosť v nebi. Dielo, ktoré po sebe s. Filareta zanechala je dielom Božím, lebo ono sa realizovalo v Pánovej vinici – v Cirkvi, osobitne v Prešovskej eparchii. 

Večná jej pamiatka!

Život vychovávateľky, formátorky, sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie, Mitrofany Júlie Michaleckej bol duchovne plodný. Narodila sa 7. 11. 1899 v Bučači  (Západná Ukrajina) v hlboko veriacej meštiackej rodine. Jej otec Demeter Michalecký  a matka Mária Švajkevič. Júlia bola prostredná z troch dievčat. Staršia sestra vstúpila k sestrám baziliánkam a mladšia sa vydala. V Bučači bol kláštor otcov Baziliánov. Otcovia viedli cirkevný zbor, do ktorého chodievala aj Júlia. Mala veľmi pekný melodický hlas a nadanie na spev, tiež peknú postavu a tvár. Mohla sa dobre vydať, no ona počúvala len jeden jemný, ale naliehavý hlas: „Poď za mnou!“ Ona počúvla tento hlas a šla za ním. V devätnástom roku svojho života vstúpila k sestrám služobniciam Nepoškvrnenej Panny Márie a zasvätila svoj život Bohu. Bolo to dňa 13.3.1919. Pri obliečke dostala rehoľné meno sestra Mitrofana dňa 1.10.1919. Prvé rehoľné sľuby zložila 6.6.1920. Po noviciáte vyštudovala učiteľský inštitút vo Ľvove a ukončila ju maturitou s vyznamenaním. Pre svoju dobrú, milú povahu bola aj škole obľúbenou spolužiačkou Po skončení školy ju hneď pridelili do školy vyučovať.  Dňa 28.8. 1926 zložila večné sľuby. Medzi deťmi a mládežou bola obľúbená pre svoj jemný a milý prístup a hlavne pobožnosťou a pekným spevom priťahovala mládež ku Kristovi. Zvláštnym magnetom, ktorý  priťahoval duše bol jej úsmev, dobrota a empatia, s akou sa vedela vžiť do problémov druhých. Jednoducho bola milá Bohu i ľuďom. Do Prešova Pricestovali 14.9.1928. O. biskup Pavol ich privítal s láskou, úctou, radosťou a svojim požehnaním. Spočiatku pracovali v seminári a sestra Mitrofana učila náboženstvo v škole. Prešovská farnosť mala Krúžok svätej Anny. Stretávali sa tu dievčatá, pomocnice v domácnostiach a v iných zamestnaniach, ktorým sa venovala sestra Mitrofana a neskôr sestra Andrea. V nedeľu a vo sviatok ich učili chrámové piesne, čítali dobré knihy, pripravovali s nimi kultúrne programy, najmä na meniny otca vladyku Pavla, alebo duchovného otca Vasiľa Hopku. Mala veľkú úctu k duchovenstvu Cikrvi, a všetko, čo je s tým spojené. Neskoršie v budove sirotinca bola zriadená materská škôlka, v ktorej prvou učiteľkou bola sestra Mitrofana. S veľkou láskou sa skláňala nad každou sirotou. Posielala ich do škôl, aby mali chlieb v ruke. Najvážnejšie však pre ňu bolo dať im dobrú výchovu a hlboko zaštepiť lásku k Pánu Bohu. Bola pre nich milujúcou matkou. Do sirotinca sa prijímali dievčatá od troch do pätnástich rokoch. V roku 1938 Rím dal dovolenie zriadiť noviciát SSNPM v sirotinci a opäť úloha magistry – vychovávateľky pripadla sestre Mitrofane. Vo svojej pokore a skromnosti sa sestra Mitrofana nikdy necítila byť čímsi a za jediného učiteľa považovala Ježiša. Pre novicky predstavovala obraz opravdivej služobnice. Bola príkladom sesterskej lásky a vzorom pokory. Trpezlivo vypočula každú novicku a dobre usmerňovala, poradila na ceste nasledovania  Ježiša Krista, podporovala sestry. Mali k nej dôveru a milovali ju. Jej najčastejšie slová boli: „Buďme sväté!“ Božia vôľa – naša svätosť. Plňme Božiu vôľu a budeme sväté. Bola to duša modlitby, lásky a obetavosti pre Pána Boha a pre blížnych. Bola veselá a vždy hotová každému pomôcť.  Noviciát v Prešove bol v činnosti iba desať rokov. V r. 1948 – 1949 boli sestry komunistickým režimom vyhnané z Prešova. Sestra Mitrofána pomáhala a bola stále oporou sestre predstavenej Filarete. Útočište našli sestry v nemocnici krížových sestier na Morave v Uherskom Hradišti. Sestra Mitrofana tu žila skromne, v modlitbe a umŕtvovaní, sebaobetovaním vyplnila celý svoj život. Veľa sa modlila. Vyznačovala sa úctou k eucharistickému Kristovi, Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu, Nepoškvrnenej Panne Márii a svätému Jozefovi. Od r. 1956 sestry boli vysťahované do Čiech na Rakovnícko-sudety. V Kolešoviciach pracovali v dome dôchodcov. Tu sa začína u sestry Mitrofany cesta utrpenia, komplikovaná choroba. Cukrovka, ľadviny, žlčník, pečeň a ochrnutie ľavej strany. Keď bola na vozíčku, kvôli silnej cukrovke žila skrytou obetou , veľa sa modlila, mala rada spoločnosť, bola odovzdaná do vôli Božej. Mali ju všetci veľmi radi, pretože bola veselá, príjemná, vždy usmievavá aj napriek utrpeniu, ktoré znášala. Sedem rokov trpezlivo znášala svoju chorobu a odovzdaná do vôle Božej. Sestru Mitrofanu v r. 1967 ranila mŕtvica a ochrnula na pravú ruku a neskôr po páde si zlomila nohu – stehennú kosť. Operácia nebola možná z dôvodu vysokej cukrovky a to bol počiatok Golgoty sestry Mitrofany. Sedem rokov ležala v posteli bez pohybu. V chorobe bola veľmi trpezlivá. Bola odkázaná aj na tu najmenšiu službičku a všetko prijímala s pokorou, vďačnosťou a vyrovnanosťou. Prijala svoj kríž, ktorý jej pripravil jej ženích. Cenila si dar života a netúžila po smrti, iba ak to chcel Boh. Tu začala apoštolát nielen modlitbou a dennými malými obetami, ale veľkým utrpením, ktoré Ježiš dáva iba veľkým dušiam. Adorovala eucharistického Krista, ktorý bol v susednej izbe. Najväčšou jej túžbou bolo sa stále spájať s Ježišom a k jeho utrpeniu pripájať svoje. To jest byť spoluvykupiteľkou.  Dva dni pred smrťou mala často obrátený pohľad do kúta miestnosti, až sa jej jedna sestra opýtala, čo tam vidí. Odpovedala: „Či nepoznáte, že je tam matka Božia?“ Potom zatvorila oči a vzdychla: „matka moja sladká!“ Oplývala hlbokým duchom modlitby. Všemohúci a dobrotivý Boh si povolal Matku Mitrofanu 9.januára 1975 o štvrtej hodine. V Kolešoviciach v dome dôchodcov zomrela v 76 roku života a v 56 roku rehoľného života. Svätá omša a rozlúčka s drahou zosnulou bola v Kolešoviciach 11. januára 1975 o 10.30 hodine. Pohrebné obrady vykonali rímskokatolícki kňazi: o. Dr. Miroslav Tatíček, o. Ján Bísek, redemptorista, o. Antonín Slovák vo farskom rim. kat. kostole v Kolešoviciach, okres Rakovník. Po zádušných bohoslužbách boli jej telesné pozostatky prevezené do Prešova, kde boli uložené do hrobu na miestnom cintoríne, aby tam očakávali slávne vzkriesenie. 15. januára 1975 bola prevezená do Prešova, do Katedrálneho chrámu svätého Jana Krstiteľa v Prešove. Tu sa konal pohreb so svätou liturgiou, ktorú slúžil Dr. Vasiľ Hopko i otec vtedy ordinár Ján Hirka, otec Bačinský, o. Stavrovský, o.Marián Potáš , ktorý predniesol aj s Dr. Vasiľom Hopkom rozlúčkovú reč. Pochovaná je na  prešovskom cintoríne, lebo jej prianím bolo, aby mohla spočívať vedľa svojich sestier. Odkaz sestry Mitrofany je jej svedectvo života plného lásky, obety, klaňania sa Bohu a vzývania Nepoškvrnenej Panny. Pre sestry je vzorom vernosti a horlivosti vo svojom svätom povolaní ako aj dobroty, jemnosti, služby ženy – duchovnej matky.

Večná jej pamiatka!

Sestra Juliána Alžbeta Ujhelská SNPM. Narodila sa 01. októbra v r. 1926 v Dúbravke. Do Kongregácie vstúpila dňa 05. septembra 1945. Prvé rehoľné sľuby zložila 14. marca 1948. Doživotné sľuby zložila  23. marca 1958. Svoju dušu odovzdala Pánovi 31. decembra v Jubilejnom roku 2000.  „My však musíme ustavične vzdávať vďaky Bohu za vás, bratia, Pánom  milovaní, že  si vás Boh vyvolil…“ /2 Sol 2, 13 a/

Pri spomienke na sestru Juliánu Alžbetu Ujhelskú sa nám naozaj chce vzdávať vďaku Bohu za to, že sme boli svedkami a ako rehoľná rodina aj účastníkmi krásneho života našej spolusestry. Dedinka Dúbravka, kde sa zosnulá narodila, je v Michalovskom okrese. Zbožní rodičia Mikuláš a Mária rod. Sabová svojim siedmym deťom, z ktorých Alžbeta bola štvrtá v poradí, dali dobrú náboženskú výchovu. Z obdobia detstva a mladosti si žijúci súrodenci spomínajú na Alžbetku ako na pracovité a láskavé dievča, ochotné pomôcť či poradiť. Devätnásťročná vstúpila do Kongregácie v Prešove, kde si aj vykonala noviciát.  Iba 15 mesiacov po prvých sľuboch spolu s ostatnými sestrami bola násilne vyvezená do Uherského Hradišťa. Tu pri Sestrách sv. Kríža našli v nemocnici zamestnanie aj naše sestry – ako ošetrovateľky. Sestra Juliána zastávala svoju prácu stále veľmi zodpovedne a keď k tomu pridáme jej skromnú a  milú povahu, úctivé a inteligentné správanie, nie div, že bola veľmi obľúbená u lekárov, personálu i u pacientov. Sedemročnú prácu v nemocnici vystriedala práca v domove dôchodcov v Kolešoviciach na Rakovnícku v Západných Čechách. Tu sestra Juliána pracovala ako ošetrovateľka  pri lôžku chorých. Vyznačovala sa obdivuhodnou obetavosťou. Popri svojej práci sa s veľkou dôstojnosťou  venovala starostlivosti o tamojší kostol. Po r. 1968  sa mohli niektoré vysťahované sestry znova vrátiť na Slovensko. A tak od 1. septembra 1969 aj sestra Juliána je znova vo svojej krajine, a to v Stropkove. Tam sa stará o cerkov Redemptoristov a zároveň pre nich varí obedy. Po dvoch rokoch sa však znova musí vrátiť do Kolešovíc. Až 1. októbra 1984 spolu s niekoľkými sestrami prichádza do Petríkoviec. V tom období je už po veľmi ťažkej chorobe a po viacerých operáciách. Ich následky znáša po celý svoj ďalší život, no napriek tomu jej pracovitosť, usilovnosť a obetavosť sa nezmenšujú. V Petríkovciach má na starosti  záhradu a domácnosť.  S veľkou láskou sa dlhšie obdobie stará o zomierajúcu s. Margarétu. Ešte aj v tomto staršom veku často cestuje na výpomoc k sestrám  v Humennom. Do tejto komunity odchádza v r. 1993 za predstavenú domu. V službe predstavenej ostáva  až  do 1. augusta 2000. Bola veľkou oporou nielen pre sestry, ktoré s ňou žili, ale  svojou dôslednosťou a  príkladným životom aj pre celú provinciu. Všetky svoje sily dáva do služby Cirkvi. Pečie prosfóru, perie cerkovné prádlo, stará sa o záhradu. Každého prijíma s veľkou úctou a láskavosťou. Vedie komunitu múdro a prezieravo. Posledné mesiace sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Sestra Juliána  trpí veľké bolesti, ale znáša to s úplnou odovzdanosťou. Podľa jej vlastných slov obetuje všetko za Cirkev, za našu Provinciu, ale pamätá pritom aj na svojich súrodencov a ich rodiny. Z jej perí najčastejšie počuť slová: „Bože môj!“ V takejto odovzdanosti dáva svoju šľachetnú dušu do rúk svojho Stvoriteľa 31. decembra 2000 o 7. 45 hod.  Tichosť, miernosť, láskavosť a mnoho iných krásnych vlastností sme my, ktorí sme zosnulú dobre poznali, mohli na nej obdivovať.  Nebeský Otec si ju zobral vo chvíli, kedy spolu s apoštolom Pavlom jej srdce mohlo vravieť: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“

  Večná jej pamiatka a blažený pokoj!

Sestra Minodora Irena Sabová SNPM. Narodila sa 1. 9. 1923 v Iňačovciach, do Kongregácie vstupila 9. 10 1943 a svoju dušu odovzdala Pánovi 10. 10 2000. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo. Ono sa uchováva pre vás v nebi.“ /1 Pt 1, 3-4/ Život našej drahej zosnutej sestry Minodory Ireny Sabovej veľmi silno svedčí práve o jej živej nádeji na dedičstvo, ktoré čaká v nebi. Narodila sa na Zemplíne. Hneď na druhý deň prijala sviatosť krstu a myropomazania. Rodičia Štefan a Zuzana vychovali troje deti –  dcérku a dvoch synov. Irenke ako devätnásťročnej zomrela matka na týfus; o rok na to mladá dievčina vstupuje do Kongregácie v Prešove. Po skončení kandidatúry a dvojročného noviciátu nastupuje  mladá sestra Minodora s vierou svoje putovanie po Božích cestách. Pod vplyvom politických pomerov musí tak ako iné sestry zanechať východné Slovensko aj ľud, z ktorého vyšla. V poslušnosti predstaveným vystriedá viaceré pôsobiská: Libějovice, Uherské Hradište, Kolešovice, Sládečkovce a nakoniec je dlhé roky činná v Rakovci nad Ondavou. V živote prechádza rôznymi profesiami: robí upratovačku, ošetrovateľku, zdravotnú sestru, záhradníčku a všetky práce, ktoré patria k bežnému kláštornému životu. Celý život, kým jej to zdravotný stav dovoľuje, je veľmi aktívna. Popri svojom zamestnaní – podľa možností, ktoré boli – sa venuje aj ľuďom vo farnosti – starým a chorým svojím ošetrovaním, mladým a deťom nácvikom spevov, čistote a výzdobe  chrámu.  Sestra Minodora bola živej povahy. Veľmi  ťažko ju preto zasahuje pripútanie na lôžko, ktoré trvá približne 7 rokov.  Je to posledné obdobie jej života. Prežíva ho medzi sestrami v Michalovciach a kvôli stavbe michalovského kláštora dva roky v Humennom. Začiatkom novembra je so spolusestrou Máriou Protivňákovou, jej  ošetrovateľkou, presťahovaná späť do Michaloviec, na miesto, kde sa chcela vrátiť. Tu sa po štyroch dňoch v tichúčku odoberá z tohoto sveta. Napriek jej zdravotnému stavu v posledné roky sa veľmi živo zaujíma o dianie v Kongregácii, v Provincii, v celej Církvi, ale v modlitbe často myslí aj na celkovú situáciu v našej krajine – záleží jej na všetkom. Aj pri svojom utrpení je ochotná zdieľať bolesti  iných – či spolusestier, či tých, ktorí za ňou prichádzajú. Vie sa veľmi tešiť návštevám, hlavne svojej sestre Marte a synovcom. Záleží jej na na nich, na ich životoch, na ich rodinách. Nikdy neodmieta modlitebnú pomoc; ochotne vytvára modlitebné zázemie pre sestry, ktoré ešte môžu apoštolovať medzi ľuďmi.nDuchovnosť našej sestry Minodory sa vyznačovala veľmi nežnou úctou k Presvätej Bohorodičke Z jej úst   často vychádzal vzdych: Ježiš, Mária, Jozef!  Telesné pozostatky zosnulej sú uložené na verejnom cintoríne v Michalovciach.

 Blažený pokoj, večná jej pamiatka!

Sestra Onizima Helena Frajtová SNPM. Narodila sa 16. novembra v r. 1914 v Geraltove. Do Kongregácie vstúpila dňa 14. júla 1932. Prvé rehoľné sľuby zložila  15. júla. Doživotné sľuby zložila  28. augusta 1940.Svoju dušu odovzdala Pánovi 26. novembra v Jubilejnom roku 2000.

 „Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista. A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, stále horlivejší v Pánovom diele,veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi.“ /1 Kor, 15, 57-58/

Veľmi pravdivé sa nám javia tieto slová sv. apoštola Pavla práve pri spomienke na zosnulú sestru Onisimu Helenu Frajtovú. Jej 69 rokov v Kongregácii Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny je presiaknutých horlivosťou a presvedčením, že pre Boha nič nie je daromné. Narodila sa na Šariši ako jedna z ôsmich súrodencov. Mala sedemnásť a pol roka, keď vstúpila do našej Kongregácie. Noviciát si vykonala v meste Kristinopoľ  na západnej Ukrajine. Po zložení prvých sľubov žila so sestrami v Prešove v sirotinci a od r. 1937 Michalovciach. Tu v  r. 1945  začala a viedla činnosť našej Materskej školy na bývalej Fučíkovej ulici. O dva roky na to bola sestra Onisima  preložená do Uherského Hradišťa na Morave na prácu v nemocnici, odtiaľ po šiestich rokoch až do Kolešovíc na Rakovnícku v západných Čechách. Krátko na to  bola pre ilegálnu pomoc ukrajinským sestrám zaistená a odsúdená. Po piatich rokoch nespravodlivého väznenia, keď sa nesmela vrátiť medzi sestry, už s podlomeným zdravím odišla do charitného domova v Sládečkovciach.  Tu prežila ďalších tridsať rokov svojho života. V r. 1991 bolo dovolené našim sestrám – medzi nimi aj s. Onisime – vrátiť sa do nášho kláštora v Ľutine. Posledné štyri týždne svojho života prežila medzi sestrami, v Michalovciach.  Sestry, ktoré s našou sestrou Onisimou prežili spolu istý čas, ju charakterizujú ako starostlivú a obetavú, ako sestru naplnenú sesterskou láskou. Bola pracovitá a pri svojej malej a útlej postave veľmi usilovná. Podľa slov sv. Pavla – bojovala dobrý boj a beh dokončila ako osemdesiatšesťročná. Jej telesné pozostatky sú uložené na verejnom cintoríne v Michalovciach.

 Večná Vám pamiatka a blažený pokoj, drahá sestra Onisima.

Sestra Anastázia Anízia Peláková SNPM. Narodila sa 18. mája v r. 1920 v Hutke. Do Kongregácie vstúpila dňa 07. júna 1945. Prvé rehoľné sľuby zložila 14. marca 1948.  Doživotné sľuby zložila  23. marca 1958. Svoju dušu odovzdala Pánovi 16. januára 2001.

 „… dovŕšte moju radosť: Zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ!“ /Flp 2, 2/

Tieto slová napísané sv. apoštolom Pavlom pred dvetisíc rokmi sa stali veľmi  naplnenými a žitými našou drahou sestrou Anastáziou. Boh ju daroval tomuto svetu v dedinke Hutka v Bardejovskom okrese, keď sa narodila rodičom Jurajovi a Eve rod. Simovej. V chudobnej rodine vyrástlo sedem detí, z ktorých Anízia, ináč menovaná aj Anna, bola piatou v poradí. V rodnej obci absolvuje osem tried národnej školy. Počas prechodu frontu v druhej svetovej vojne musia ľudí z dediny evakuovať. Peši prechádzajú cez Bardejov až do Raslavíc, kde majú možnosť nocovať. Tu sa dvadsaťštyriročná dievčina stretáva s rehoľnými sestrami Vykupiteľkami, čo značným podielom podnecuje v jej srdci túžbu zasvätiť sa Pánu Bohu. Krátko na to vstúpuje do Kongregácie Prešove.  Noviciát, ktorý má predĺžený o dva mesiace, berie veľmi zodpovedne a snaží sa dôsledne žiť svoje zasvätenie. Po jeho skončení  skladá prvé rehoľné sľuby. Rok na to, v júni 1949, musia sestry pod tlakom štátnych úradov opustiť Prešov. Sestra Anastázia  sa dostáva do Ľutiny. Rok 1950, ktorý zasiahol našu gréckokatolícku Cirkev tvrdým úderom oficiálnej likvidácie, je aj pre mužské a ženské rehoľné spoločenstvá rokom núteného sťahovania.  30.  augusta 1950 rehoľné sestry z celého Slovenska sú násilne sústredené v spoločných kláštoroch. Sestra Anastázia je práve mimo Ľutiny, čo spôsobuje, že ju štátna moc nezastihla. Po niekoľkomesačnej neistote, ktorú prežíva v Košiciach v civilnom zamestnaní, pripája sa k dvom našim sestrám v Michalovciach a spolu s nimi býva – samozrejme v civilnom oblečení – u dobrodinky pani Terézie Sotákovej . Popri tom môže pracovať v detskom domove, ktorý mesto zriadilo v budove nášho zoštátneného kláštora. Tu ostáva do 30. júna 1958. Tento úsek života sestry Anastázie veľmi presvedčivo hovorí o postoji jej   vnútra. Napriek oblečeniu, ktorým  pred svetom  v tej dobe nemôže preukázať, komu patrí jej život, je naďalej verná  rehoľným pravidlám a sľubom. Okolie ju už vtedy pozná ako skromnú, nenáročnú a  pracovitú ženu. Jej charakteristickou črtou je šetrnosť, napriek tomu je veľmi štedrá. Ochota pomáhať a vychádzať v ústrety aj v maličkostiach je pre ňu typickou po celý život. Z rozhodnutia predstavených od 1. júla 1958 ide bývať a pracovať k spolusestrám do Kolešovíc na Rakovnícku; vidí v tom Božiu vôľu a ochotne to prijíma. Táto zmena znamená pre ňu obliecť znova rehoľné rúcho. V Domove dôchodcov pracuje podľa potreby v kuchyni i v práčovni. Popri zamestnaní sa s láskou stará o spolusestry – dôchodkyne, z ktorých  jedna je vo vysokej starobe a druhá bezvládna. V Kolešoviciach aj sestru Anastáziu zastihol dôchodkový vek. Vtedy – koncom sedemdesiatych rokov – žilo v komunite osem sestier, z toho už len tri zamestnané v Domove dôchodcov. Sestre Anastázii veľmi leží na srdci nevšímavosť domácich ľudí ku kostolom a bohostánkom v nich, ktorá pramenila zo všeobecnej straty viery a vzťahu k Cirkvi. A tak s inými spolusestrami venuje svoju starostlivosť a vernosť aj v maličkostiach práve opusteným kostolom v okolí farnosti. Popritom sestry pestujú kvety a  vedú domácnosť správcovi farnosti. Po dvadsiatich šiestich rokoch života v Kolešoviciach 1. októbra 1984 sestry, medzi nimi aj sestra Anastázia, prichádzajú naspäť do svojich krajov – do Petríkoviec na Zemplíne. Tu sa má zriadiť charitný dom pre naše sestry. Skôr, ako to štátne úrady  doriešili, prichádza 17. november 1989, deň „nežnej revolúcie“, kedy sa môžu sestry postupne vrátiť do svojich kláštorov – aspoň do tých, ktoré neboli počas komunizmu zbúrané.  Ale až  4. októbra 1993 je sestra Anastázia pridelená do Ľutiny. Tu sa iba pár  týždňov venuje starostlivosti o staršie a chorľavé sestry. Je potrebné, aby sa ešte raz – poslednýkrát vo svojom živote –  sťahovala, a to do komunity sestier v Prešove. Ani  zvyšných sedem rokov svojho života nezaháľa. S veľkou láskou a pozornosťou sa venuje o osem rokov staršej  spolusestre Andreji, ktorá ako pripútaná na lôžko je zverená jej starostlivosti. Keď sa sestre Andreji zlepšuje zdravotný stav a znova sa stavia na nohy, sestra Anastázia pri nej naďalej ostáva úslužná vo všetkých osobných potrebách a  je jej k dispozícii cez deň i v noci. Popri tom ale veľmi rada prichádza variť do kuchyne. Do konca života je ju  vidieť všade: pri spoločných modlitbách, pri prácach v dome, na dvore, či v záhrade. Má záujem nielen o domácnosť ako takú, ale o  každú spolusestru zvlášť. Sestry, ktoré s ňou  posledné roky žijú, ju poznajú ako pracovitú, starostlivú, úprimnú, otvorenú ale pritom dobroprajnú sestru so štedrým a dobrým srdcom. Bola veselej povahy a zmysel pre humor ju neopúšťa do konca. Aj v maličkostiach je veľmi všímavá. Napriek dlhému životu medzi rehoľnými sestrami má veľmi rada aj svojich príbuzných. Zaujíma sa o ich život, záleží jej na ich dobre a to ju vedie k tomu, že ich občas s radosťou  navštevuje. Často spomína na svoje rodisko Hutka a túži po misiách v ňom. Popri všetkej práci, ktorej na svoj vek zvládla naozaj veľa, sa sestra Anastázia rada a veľa modlí. Tak ako žila, tak odišla. Posledné dopoludnie svojho života dáva do poriadku sebe i sr. Andrei prádlo, izbu, skrine. Spoločne so sestrami pri obedňajšom stole sa modlí Otče náš, sadá na stoličku a upadá do bezvedomia. Jej viditeľný zápas so smrťou trvá veľmi krátko. Po privolanej lekárskej pomoci sa zdá, že ona už nechce bojovať. Lekári však chcú. Ich veľká, skoro polhodinová snaha o jej záchranu je však márna. Naša milovaná spolusestra Anastázia Anízia Peľaková odchádza v utorok 16. 1. 2001 o 12. hod. 55. minúte  k tomu, ktorému pred krátkou chvíľou povedala: Otče… Boli to slová jej života. Mala nás, svoje sestry, rada a  tešila sa, keď sme boli spolu. V posledných minútach sme boli s ňou a jej ústa šepkali modlitbu    Otče náš… – za nás všetky. Jej telesné pozostatky sú uložené na Prešovskom cintoríne.

 Večná jej pamiatka, blažený pokoj.

Sestra Makrína Elena Peleščáková SNPM. Narodila sa 27.4. 1929 v Trhovišti. do kongregácie vstúpila 5.6. 1947. Svoju dušu odovzdala Pánovi 25.4. 2001Posledné roky života našej sestry Makríny sestrám, ktoré s ňou bezprostredne žili, ale aj nám ostatným, čo sme len občas mohli byť v jej prítomnosti, veľmi živo svedčia o naplnení slov Ježiša Krista: „…Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ /Jn 15, 5/ Narodila sa v dobrej kresťanskej rodine v zemplínskej dedinke. Ako päťdňová prijíma v miestnom gréckokatolíckom chráme sviatosť krstu a myropomazania. Od svojich rodičov dostáva výchovu k viere spolu s tromi súrodencami – jedným bratom a dvomi sestrami. Vo svojom bydlisku navštevuje  ľudovú školu a po jej skončení Štátne gymnázium v Michalovciach. Počas tohoto štúdia spoznáva komunitu Sestier Služobníc, ktoré v tom čase žijú v  centre Zemplína a rozvíjajú svoju činnosť pôsobením vo svojej materskej škole. Mladá sedemnásťročná dievčina Helena sa stáva ašpirantkou a po štvrtom ročníku gymnázia  vstupuje  do Kongregácie. Pol roka na to – 1. februára 1948 – prijatím oblečenie Sestier sa stáva novickou v Prešove a prijíma rehoľné meno Makrína. Pokojnú a horlivú prípravu  v noviciáte jej – takisto ako mnohým iným v tých rokoch – narúša zásah zlej moci do života Cirkvi i jednotlivých reholí. Pod hrozbou núteného odchodu z krajiny sestra  Makrína zaváha a vo svojej nerozhodnosti, čo s budúcnosťou, prichádza za svojou mamou. Múdra, obyčajná žena jednoduchej viery, podporí svoju dcéru v jej povolaní slovami: „Ja som Ťa do kláštora neposlala, ani Ťa z neho nevolám. Rob tak, ako robia ostatné. Pre mňa by bolo veľkým utrpením, keby si zanechala rehoľu.“ Po tejto veľkej skúške povolania sestra Makrína nanovo naberá horlivosť a celý život sa snaží byť dobrou Služobnicou. Je medzi poslednými sestrami, ktoré dňa 8. júna 1949 opúšťajú Prešovský sirotinec. Ich ďalším domovom sa na čas stáva Uherské Hradište. Tu s. Makrína skladá svoje prvé rehoľné sľuby. Pracuje s ostatnými spolusestrami v nemocnici medzi Sestrami sv. Kríža. Pri nich sa aj s. Makrína zaúča do ošetrovateľskej práce – je snaživá, učenlivá a obetavá, veľmi rada pomáha iným. So svojím súcitným postojom k trpiacim sa dobre ujíma na chirurgii. Keď sa v r. 1954 Sestry nezúčastňujú volieb, štátne úrady začínajú pripravovať výmenu personálu aj v tejto nemocnici. Tak v júli 1956 prichádza ďalšie sťahovania – tentokrát až na Rakovnícko, do Domova dôchodcov v Kolešoviciach,  kde s. Makrína počas dvadsiatich rokov obetavo pracuje na viacerých oddeleniach. V tomto prostredí, po stránke náboženskej veľmi zanedbanom, skladá doživotné sľuby. Popri zamestnaní si robí Kuchársku školu v Prahe, potom študuje Strednú zdravotnú školu takisto v Prahe, ktorú ukončí s vyznamenaním. Popritom absolvuje Malú  teológiu v Liberci.  Po dvadsiatich rokoch odlúčenia od domova prichádza konečne čas, kedy je niekoľkým sestrám umožnené zamestnať sa aj na Slovensku, dokonca v oblasti gréckokatolíkov.  Sestra  Makrína  je  v roku 1970 pracovne i rehoľne zaradená do Sociálneho ústavu pre mentálne chorých v Rakovci nad Ondavou. O päť rokov na to je preložená do podobného zariadenia v Jabloni a po dvoch rokoch do Kalinova. Odtiaľto približne razza mesiac navštevuje svoju staručkú mamku, o ktorú sa ešte častejšie ochotne starajú aj spolusestry z Rakovca. Popri svojej práci v ústavoch sa venuje aj pomoci vo farnosti – stále má rada čistý a vyzdobený dom Boží. Keď po príchode náboženskej slobody do našej krajiny mala s. Makrína možnosť putovať v októbri 1992 do Svätého mesta, rada to privítala. Napriek tomu, že sa z domu vyberá len na pár dní, dokáže v poslušnosti prijať žiadosť matky generálnej o pomoc v generálnom dome. Ostáva teda v Ríme, kde sa počas dvoch rokov obetavo stará o starú a chorú spolusestru. Sama v tom období prechádza ťažkými zdravotnými problémami. Krátky čas po návrate na Slovensko ostáva v Prešove, potom je zaradená do spoločenstva sestier v Poprade – Veľkej. Prichádza medzi nich 16. novembra 1995. Týmto dňom nastupuje svoje posledné obdobie života. Život v tichu, v ústraní, v službe a v modlitbe, ktorú má veľmi rada. V trojčlennej rehoľnej komunite, v ktorej dve mladšie sestry sa venujú apoštolátu, ona nenápadne a skromne sa stará o domácnosť.  Má rada sestry a robí všetko pre to, aby sa oni bez domácich starostí mohli venovať každá svojej činnosti. Koľko len vládze, snaží sa o to, aby čo najviac bremena domácnosti niesla na svojom chrbte sama. V tomto období sa u nej dovršuje slovo: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia…“ V tichých chvíľach každého dňa jej často pomáhajú prehlbovať ešte viac vzťah so živým Kristom duchovné príhovory z Rádia Lumen, či magnetofónové nahrávky. Týmto spôsobom sa v živote s. Makríny slová ako láska, služba, obeta stále viac premieňajú na skutky, ktoré okoliu uľahčujú a spríjemňujú život. S dojatím si na ňu spomínajú mladé sestry z iných komunít, ktoré radi chodievajú do hôr. Večer po túre ich čaká stále teplé jedlo a živý záujem sestry – kuchárky, ako prežili deň. Celoživotnou vlastnosťou našej zosnutej spolusestry je hlboká úcta ku kňazom. Modlí sa za nich, často aj za Sv. otca, je voči ním veľmi pohostinná a ochotná každej služby. Sestru Makrínu poznávajú susedia a ľudia, s ktorými sa stretáva v blízkom kostolíku, ako milú sestričku stále usmievavú, zhovorčivú, ľudskú. Dobroprajne a so živým záujmom sa prihovára veľkým i malým. Na srdci jej leží krása Božieho oltára v kostole i v domácej kaplnke – stará sa o ich čistotu. Posledné mesiace života ubúda s. Makríne elánu. Častejšie, ale veľmi vyrovnane, hovorí o smrti. Chce zomrieť doma a jej túžbou je, aby vo chvíli odchodu sestry boli pri nej. Boh spĺňa svojím miláčkom túžby.  Keď jej v stredu 25. apríla 2001 krátko popoludní prichádza zle, je pri nej spolusestra a o chvíľku na zavolanie prichádza aj druhá. Odchádza s plným vedomím, že zomiera. Upadá do krátkeho bezvedomia, prijíma sviatosť pomazania nemocných a keď ani privolaná záchranná služba ju nevie prinavrátiť tomuto životu, odovzdáva svoju už dávno odovzdanú dušu do rúk Stvoriteľa. Telesné pozostatky sú uložené na prešovskom cintoríne.   Nech živý Ježiš Kristus, ktorý doprial našej zosnutej s. Makríne prežiť radostné sviatky jeho Paschy, ju skoro prevedie do zasľúbeného raja, kde vo svojej štedrosti jej bude odmenou, slávou i radosťou.    

 

 

Sestra Justína Júlia Sidlárová SNPM. 4. 5. 2002. Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy. (2 Kor 1,3) Na život a osobnosť našej zosnutej sestry Justíny Júlie Sidlárovej sú veľmi priliehavými slova z našich Konštitúcii:“ Kríž pripomína sestrám, že idú za Kristom, radi prijímajú všetky kríže a v kríži vidia svoje šťastie a slávu.“ Podobne ako mnohé sestry z jej generácie, aj ona ochotne prijímala rôzne ťažkosti, ktoré doba prinášala. Šťastie a vyrovnanosť, ktoré z jej tváre neustále vyžarovali, boli isto vybudované na  pevnom základe, ktorým je Ježiš Kristus – Ukrižovaný i Vzkriesený. Sestra Justína Júlia Sidlárová sa narodila dňa 14. októbra 1913 v dedinke Kapišová, okres Svidník, v peknom, ale pre život tvrdom prostredí. Rodičia Mikuláš a Anna, rod. Timanová vychovávali svojich deväť detí – troch synov a šesť dcér. Júlia mala z detstva dojímavo a pevne vrytý v pamäti obraz svojho otca. Tento starostlivý a urobený muž si každý večer kľakol k posteli a s tvárou ukrytou v dlaniach sa vrúcne modlil k Bohu. V rodnej dedinke absolvovala päť tried ľudovej a v Prešove štyri triedy meštiackej školy. V 19. roku svojho života, dňa 14. júla 1932 vstúpila do kandidatúry v Kongregácii sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Kristinopoli v terajšej Ukrajine. Sestry služobnice, ktoré už v tej dobe žili v Prešove, nemali zatiaľ pre formáciu mladých sestier vytvorené možnosti, a tak ďaleko od domova, začala mladá dievčina novú etapu svojho života. O pár mesiacov prijala rehoľné rúcho a zároveň rehoľné meno Justína. Prvé rehoľné sľuby zložila 15. júla 1934. Počas počiatočných rokov svojho rehoľného života prechádzala rôznymi prácami, ktoré v budúcnosti mohla vykonávať. Už vtedy bola prekvapujúca šikovnosť jej prstov, zručnosť, ktorú po celý svoj život využívala na robenie darčekov, rôznych figuriek pre radosť iným. Nacvičovala duchovné programy so sestrami na rôzne slávnosti, vždy mala povzbudivé slová k dobrému, zaujímala sa o duchovný život sestier a po stretnutiach s ňou sestry odchádzali povzbudené. Svoje doživotné sľuby zložila už v Prešove 28. augusta 1940. Tu vo vtedajšom sirotinci sestier pracovala ako pomocníčka pri výchove sirôt a zároveň navštevovala učiteľský ústav, ktorý ukončila maturitnou skúškou. V roku 1942 začala s inými sestrami misiu v obci Ľutina Zo začiatku sestry bývali v podnájme v súkromnom dome. Sestra Justína popri učiteľskej práci v ľudovej škole sa stretávala so ženami z dediny pri čítaní životopisov svätých, učila ich cirkevné piesne, s ich deťmi nacvičovala detské programy na rôzne príležitosti. Aj na mladé dievčatá zapôsobila cez náboženské piesne i cez pomoc pri starostlivosti o Boží chrám. V jeseni v roku 1943 sa v Ľutine začali práce pri budovaní kláštora sestier služobníc. Sestra Justína spolu so sestrou Eustochiou   Legnavskou niesli veľkú ťarchu zabezpečovacích prác. Ich obetavosť a veľká snaha boli požehnané a s Božou pomocou i s pomocou dobrých ľudí bol kláštor vybudovaný. V roku 1950 v Československu prebiehala nielen likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi, ale aj rehoľných spoločenstiev, ktorá mnohých rehoľníkov zahalila veľkým tajomstvom. Slabá informovanosť v odľahlejších miestach vo vtedajšej dobe spôsobila veľkú dezorientáciu a nikto nemal istotu, ako sa správne zachovať. Aj sestry v Ľutine sa ocitli v tejto situácii. Oddelené od svojich vyšších predstavených na ponuku štátnych komunistických úradov museli ísť do sústreďovacích táborov alebo sa vrátiť domov a žiť v civile. Tamojšia komunita žila v nádeji, že takéto mocipánstvo nemôže dlho trvať a preto sa rozhodla pre civilný život. V srdciach mnohých sestier sa však nič nezmenilo. Aj s. Justína najbližších desať rokov žila svoj zasvätený život naplno, nezávisle na oblečení. Vystrieda úradnícke zamestnania  v Trebišove, v Košiciach a vo Svidníku, kde pracovala v banke, stále spojená s ďalšími sestrami – pred štátnymi úradmi síce tajne, ale veľmi pevne. V rokoch 1960 až 1961 je možné sa zaradiť do komunity našich sestier v Charitnom domove v Sládečkovciach. Toto sestra Justína využíva, oblieka znova rehoľné rúcho a najbližších osem rokov žije na západnom Slovensku, ďaleko od rodného prostredia, ale konečne medzi sestrami oficiálne. Je to život pod neustálym dozorom, ale spoločná modlitba a drobné obety nenápadne pripravujú ovocie – slobodnú budúcnosť gréckokatolíkov. Keď činnosť našej Cirkvi je v roku 1968 obnovená, sestry využívajú možnosť a postupne sa vracajú k svojmu ľudu. V jeseni 1969 aj s. Justína prichádza späť do Prešova, kde s výnimkou troch rokov, kedy znova musí odísť do Sládečkoviec, žije tam až do r. 2001. Po r. 1975 sa spolu s inou sestrou stará o domácnosť biskupa Vasiľa Hopka. Pred svetom sa zdalo, že rehoľné sestry väčšinou dôchodkyne iba dožívajú a o pár rokov vymiznú spomedzi ľudí, budúcnosť ukáže, že život starých sestier bol naďalej produktívnu a plodonosný. Sestra Justína sa zvlášť pričinila o budúcnosť našej Kongregácie na Slovensku. Istý čas zastupuje provinciálnu predstavenú, ktorej nie je možné z ďalekého Rakovnícka v Čechách riešiť konkrétne situácie a tým znášať priamu ťarchu svojho úradu. Je zároveň pomocníčkou magistry pre novicky v Prešove. Mladé sestry sú akoby srdcovou záležitosťou našej s. Justíny po celý život. V tajnosti, v domčeku na Rumanovej ulici v Prešove, neskôr na Zápotockého v dvojizbovom byte, prijíma mladé dievčatá akoby obyčajnú návštevu, no pritom ich môže vychovávať a učiť, aby z nich boli raz pokračovateľky života, ktorý žije ona sama. Je nenáročným, ale zároveň dobrým pedagógom – čo bolo vo v tej dobe veľmi potrebné, dokáže zdravo a múdro preklenúť veľké generačné rozdiely. Rada povzbudzuje mladých k častým, strelným modlitbám. V júni 2001 je s. Justína v ťažkom zdravotnom stave aj so sestrou, ktorá ju opatruje, presťahovaná so nášho kláštora v Michalovciach, kde je možné poskytnúť jej lepšiu starostlivosť aj po duchovnej stránke. Denne sú tam sväté liturgie, na ktoré zo začiatku ešte prichádza do kaplnky, postupne však aj fyzický viac a viac slabne. V zime prežíva obojstranný zápal pľúc a celkom vysilená ostáva pripútaná na lôžko. Dlhý čas je vo vysokých horúčkach. Dožíva sa mesiaca máj, ktorý po celý život mala rada. Posledné dni života už nedokáže  prijímať eucharistického Krista. Vo svojich bolestiach bola veľmi trpezlivá. Mala jemnú povahu a to sa prejavilo aj na starobu, keď trpela sklerózou, vždy bola dobre naladená. V sobotu ráno 4. mája sa jej po svätej liturgii kňaz znova pokúšal podať sv. prijímanie. Na prekvapenie ho prijíma a na radosť spolusestier veľmi ľahko aj prehltla. O hodinu na to, pokojne dodýcha. Je zaopatrená aj sviatosťou pomazania chorých. Ešte v neskorších rokoch povie: „Za mladú sestru by som aj život dala.“ Práve v deň jej smrti, je v Michalovciach zídených na formačné stretnutie osem mladých sestier, junioriek z iných domov. V posledných minútach jej života aj ony obklopujú smrteľné lôžko, a modlitbou sv. ruženca doprevádzajú s. Justínu na jej ceste k svetlu, k živej vode, k tomu, ktorý jej dožičil žiť, zomierať a zakúšať večnosť plnú radosti a pokoja. Zomiera ticho a nenápadne, tak ako žila 4. mája 2002. Nech ju boh príjme do svojho veľkého milosrdenstva, ak aj ona sa snažila preukazovať iným.

 

Sestra Andrea Katarína Hiščáková, SSNPM. Narodila sa 28. novembra 1912 v Belži. Do Kongregácie vstúpila dňa 20.apríla 1929. Prvé rehoľné sľuby zložila 20. apríla 1931. Doživotné sľuby zložila 28. augusta 1937. Svoju dušu odovzdala Pánovi 31. januára 2003. Hľa poviem vám tajomstvo…. všetci sa premeníme…“ Tieto slová sv. apoštola Pavla veľmi presvedčivo dosvedčuje život i smrť našej sestry Andrei Kataríny Hiščákovej. Tretí deň po svojom narodení, tj. 1. decembra prijala v miestnej cerkvi sviatosť krstu i myropomazania. Rodičia Andrej a Mária, rod. Hrubšová sa spolu starali o päť detí – štyri dcéry a jedného syna.  Deti mali možnosť v obci dostať iba minimálne vzdelanie v ľudovej škole. Absolvovala ju aj Katarína. Začiatok rehoľného života podľa výpovede samotnej sestry siaha ešte do obdobia po prvom sv. prijímaní. Z tých čias sa jej veľmi živo vrývajú do pamäti večné pravdy – nebo, peklo, hriech… Z úst otca duchovného v homíliách  často počúva príbehy o svätých,  o pustovníkoch a rehoľníkoch. Už vtedy povstáva v jej mysli túžba milovať Boha celým srdcom, žiť sväto a bez hriechu. Zbožná matka podporuje u svojej dcéry Kataríny náklonnosť k zbožnosti a chce jej pomôcť k vytúženému životu. V jednoduchosti prostého života, ktorý si je vedomí svojich obmedzení, sa spolu so svojou dcérou vyberá za o. biskupom Gojdičom pre radu. Vladyka Pavol láskavo usmerní návštevníčky, aby ešte počkali, lebo za krátky čas prídu na Slovensko sestry, ku ktorým bude možné vstúpiť. A tak, keď v septembri 1928 prichádzajú sestry služobnice do Prešova, 16 ročná Katarína sa pomaly odoberá od svojich najbližších, aby si hľadala rodinu ďalšiu, kde jej pomôžu žiť životom po akom už niekoľko rokov túži. Noviciát sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie zatiaľ v Prešove otvorený nebol, preto v apríli 1929 odchádza do Halíče, terajšej západnej Ukrajiny. Celé obdobie kandidatúry i noviciátu prežíva v meste Kristinopoľ, dnešný Červenohrad. Pri obliečke 20. októbra 1929 prijíma rehoľné meno Andrea. Spolu s novickou Eustochiou Legnavskou, ktorá prišla do Kristinopoľa v januári v tom istom roku, tam boli zo Slovenska už dve. Po zložení prvých sľubov je devätnásťročná sestra Andrea zaradená do Stanislavova. Má totiž nadanie na ručné práce a tu sa tomu môže venovať, hlavne vyšívaniu krížov na liturgické rúcha a tzv. haptovaniu mitier pre otcov biskupov. Počas obdobia juniorátu trikrát obnovuje svoje rehoľné sľuby, stále na sviatok Uspenia. V roku 1937  kvôli pomoci pri výchove deti v sirotinci je s. Andrea preložená do Prešova. V tom istom roku na sviatok Uspenia Presvätej Bohorodičky skladá v Prešove doživotné sľuby. V sirotinci popri výchovných prácach je treba sa starať aj o materiálne zabezpečovanie. S. Andrea sa zapája do rôznych prác, od zbierok na sirotinec až po výchovu detí. Sestry až do roku 1948 rok čo rok vkladajú svoje sily , ochotu i lásku k sirotám do úmorného putovania,, často aj peši po dedinách či mestách Slovenska aj na Moravu. Začiatkom roku 1938, keď už na Slovensku existuje noviciát sestier služobníc, s. Andrea je zadelená ako socia na pomoc magistre noviciátu. Toto poslanie zastáva dobre a veľmi svedomito. Vyznačuje sa pokorou i schopnosťou rozlišovať. Je prísna a zároveň láskavá. Čas rekreácie dokáže vždy osviežiť príbehmi z vlastného života, veselými aj vážnymi. V Prešove pri katedrálnom chráme existuje krúžok sv. Anny. S. Andrea sa tam každú nedeľu po večierni stretáva s dievčatami – slúžkami a pomocníčkami v prešovských domácnostiach. Učí ich duchovnému životu, ale aj liturgické a náboženské piesne. Pripravuje s nimi kultúrne programy na rôzne príležitosti. Keď ku koncu II. Svetovej vojny v r. 1945 na Ukrajine komunistický režim začína vyčíňať oveľa skôr a tvrdšie ako u nás, prebiehajú deportácie sestier na Sibír, utekajú tamojšie sestry na Slovensko. Prišlo ich do tridsať. S. Andrea s nimi hlboko spolucíti a odvážne čelí častým kontrolám polície v sirotinci, kde sa niektoré z nich ukrývajú. Trvá to dva roky, takmer noc čo noc. Neskôr dokonca mnohé z nich dosť dlhý čas ukrýva u svojich blízkych príbuzných v Belži. V roku 1947 vo vtedajšej Československej republike vznikla viceprovincia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. S. Andrea sa stáva zástupkyňou viceprovinciálnej predstavenej,   ale zakrátko sú sestry násilne sťahované z Prešova na Moravu a do Čiech. Spolu s nimi odchádzajú ešte ďalej od svojej vlasti viceprovinciálna predstavená s. Filareta  i magistra noviciátu s. Mitrofana, obidve pochádzali z Haliče. Vo všetkých potrebách týchto dvoch sestier staršich vekom i chorľavých je s. Andrea spoľahlivou pomocníčkou. Je tomu tak až do ich smrti v sedemdesiatych rokoch. Dobu vyhnanstva prežíva desať rokov v Uherskom Hradišti v nemocnici, ďalšie roky v západných Čechách v Kolešoviciach, kde sestry pracovali v domove dôchodcov. Pár rokov zastáva úrad miestnej predstavenej a v rokoch 1977 – 1980 úrad provinciálnej predstavenej. Talent, ktorým Boh obdaroval s. Andreu, nadanie na ručné práce, využívala pre dobro prítomnosti, ale aj budúcnosti. Do umenia vyšívania, haptovania zasväcuje i mladšie sestry. Do dnešnej doby nám po nej zostali jej krásne práce i obrazy, ktoré maľovala. Jeden obraz Nepoškvrnenej Bohorodičky je aj v zahraničí, v dome našich sestier v Novom Sade v Srbsku. Na Slovensko sa s. Andrea vracia medzi poslednými až v roku 1991. Najprv žije so sestrami v Košiciach, ale pre vážny zdravotný stav je po troch rokoch preradená do komunity sestier v Prešove, do vtedajšieho provinciálneho domu , kde sa jej mohla poskytnúť lepšia opatera. Je tu v tom čase veľa mladých sestier a vo vedľajšom dome noviciát. A tak sestra Andrea, obklopená dobrou starostlivosťou a zároveň mladými sestrami plnými života sa z ťažkej choroby pomaly dostáva a znova sa môže zaradiť do bežného života v komunite. Zúčastňuje sa nielen spoločných modlitieb, či spoločného stola, ale sa snaží aspoň drobnou pomocou v kuchyni, či v záhrade byť fyzický užitočnou. Veľmi veľa času trávi v súkromnej modlitbe, hlavne v kaplnke. S. Andreu bolo možné poznať ako človeka dôsledného vo všetkom, čo robí. Napriek šikovnosti a nadaniu ostáva skromnou. Veľmi rada robievala radosť iným , ale jej skutky boli často skryté a nenápadné. Priala si dobro pre všetky sestry a všemožne sa o to snažila. Záležalo jej na Kongregácii, ale napriek mnohým rokom odlúčenia ju spájal výnimočne teplý vzťah s jej pokrvnými príbuznými. Posledné dva roky života sa stávajú pre s. Andreu veľkým utrpením. Nečakane zažíva stratu, keď náhle odchádza do večnosti o 8 rokov mladšia a veľmi blízka spolusestra, ktorá jej bola vo dne i v noci starostlivou opatrovníčkou. Už v tom čase má s. Andrea problém so zrakom, no postupne sa to ešte zhoršuje. Posledné mesiace už takmer vôbec nevidí a trpí bolesťou očí. Kým je len trošku možné zúčastňuje sa na sv. liturgiách v kaplnke. V tichu posledných mesiacov nachádza útechu skoro v ustavičnom volaní po Božom milosrdenstve. V nedeľu 20. januára 2003 popoludní upadla do bezvedomia. Privolaný lekár jej poskytol pomoc a previezol ju do nemocnice. Nasledujúce dni boli poznačené zápasom o život. Po týždennom pobyte v nemocničnej opatere, kde sa jej stav stabilizoval, bola prevezená naspäť do kláštora, ale stále v bezvedomí. Posledné tri dni vo dne i v noci, v hodinách zahalených veľkým tajomstvom života i smrti, ju sprevádzajú modlitby i starostlivosť sestier. V piatok 31 januára o 4.30 hod. ráno naša milovaná sestra Andrea prechádza prach večnosti zaopatrená sviatosťami. Viedla hlboký duchovný život, veľmi si cenila a vážila povolanie. Povzbudzovala v povolaní, snažila sa ochraňovať mladých, aby vytrvali.

Večná jej pamiatka!

Sestra Eustochia Katarína Legnavská SNPM sa narodila 15. januára 1905 v Snakove. Do Kongregácie vstúpila dňa 28. januára 1929 . Prvé rehoľné sľuby zložila 01. februára 1931. Doživotné sľuby zložila 28. augusta 1937.Svoju dušu odovzdala Pánovi 09. marca 2003.  „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!“ Doma u Legnavských bolo osem detí – 7 dievčat a 1 chlapec.  Život ľahký nebol, ale najťažšia spomienka v mysli sr. Eustóchie sa odvíjala od požiaru, ktorý im zlikvidoval celý dom. Stalo sa to v jeseni, a tak rodine neostávalo nič iné, len prezimovať na dvore v sýpke. Rodičia boli dobrí, starostliví a zbožní a otec hneď v jari začal  stavať dom. Pri  tejto práci sa veľmi natrápil, vyčerpal svoje telesné sily a  skoro zomrel. Snáď tu sa začal veľmi blízky vzťah budúcej rehoľníčky k Nebeskomu Otcovi. Deťom však ešte zostala mamička, ktorá s veľkou námahou dokončila budovanie domu a starala sa sama o veľkú rodinu. Keď mala Katarína 15  rokov, aby sa uľahčilo v domácnosti, odišla s jednou svojou sestrou pracovať do nemocnice v Prešove. Tu  boli rehoľné sestry Najsvätejšieho Vykupiteľa. Obľúbila si ich a chcela vstúpiť do ich Kongregácie.  Matka  ju  však upozornila na to, že je gréckokatolíčka, tak nech si hľadá také sestry. Nuž sa vybrala k preosvietenému vladykovi Pavlovi Gojdičovi a prosila ho, aby jej pomohol vstúpiť ku gréckokatolíckym sestrám. Pochváliac matku za jej lásku k obradu oboznámil dievčinu so skorým príchodom sestier z Haliče – západnej Ukrajiny, môže sa teda prihlásiť k nim. Tak sa aj stalo a 28. januára 1929 mladučká Katarína už odchádza do kandidatúry a noviciátu Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Kristinopoli v Haliči. Na noviciát mala dobré spomienky. Medzi množstvom mladých  bolo stále veľa veselosti i duchovnej radosti. V predsviatok Stretnutia Pána v r. 1931  skladá prvé sľuby. Ostáva pracovať v Haliči ešte 5 rokov – stále v kuchyni vo viacerých domoch, doživotné sľuby však už  skladá v Prešove. Keď sa mesiac na to otvára v Michalovciach náš kláštor, sestra Eustóchia spolu s ďalšími tromi sestrami tam začína misiu. V r. 1942 v auguste sa otvára ďalšia misia Sestier služobníc, a to v Ľutine. Sestra Eustóchia v službe miestnej predstavenej začína činnosť aj tohto domu. O rok sa  komunita sestier púšťa do budovania nového kláštora. Neskôr s. Eustochia rada spomína na ťažké podmienky, ktoré súviseli s budovaním. Mnoho sa tu napracovala, ale všetko vložila do rúk Matky Božej Ľutinskej. Prostá, jednoduchá viera, ktorú je u nej  dominantne cítiť cez celý život, ju nedeľu čo nedeľu vedie na mariánsku horu. Tu  kladie k nohám Matky Božej kyticu kvetov a zveruje jej celý nastávajúci týždeň pri náročnej stavbe s prosbou o ochranu všetkých i všetkého, čo súvisí s výstavbou kláštora. Dom sa skutočne šťastne dokončil a s. Eustóchia  sa môže vrátiť do Michaloviec, kde je až do násilného vyvezenia do Uherského Hradišťa v r. 1949. Ďalším mestom, v ktorom počas vyhnanstva prebýva, sú Kolešovice v západných Čechách. Neskôr, už ako dôchodkyňa, sa dostáva do charitného domova v Sládečkovciach na západnom Slovensku a v r. 1991 konečne do Ľutiny. Deväť rokov na to spolu s ďalšími staršími sestrami je preradená do Michaloviec, kde posledné roky života prežije v modlitbe a v každodennej účasti na sv. liturgii v kláštornej kaplnke. S. Eustóchia už od 50. roku veku chorľavie, ale trpezlivo nesie túto chorobu. Má hlboký súcit  s chorými a opustenými a pomáha im ako môže. Rada sa modlí – posledné roky zvlášť za Cirkev a za svätého otca – a má veľmi nežný vzťah k Nebeskému Otcovi i k Matke Božej.  Rada pomáha sestrám pri starostlivosti o  kaplnky, aby boli čo najkrajšie. Jej typickou črtou je však štedrosť, ale aj vďačnosť, ktorú vie veľmi srdečne a radostne prejaviť až do posledných dní. Svoju rodinu – kým vládze – rada navštevuje a povzbudzuje k dobrému, nábožnému životu. V požehnanom veku 98 rokov zaopatrená sviatosťami odovzdáva svoju dušu do rúk Nebeského Otecka, ako sama dôverne ešte aj v starobe  oslovuje Vládcu života i smrti.

 Vičnaja jej pamjať! 

Sestra Helena Marta Kovaľová SNPM sa narodila 05. júna 1940 v Prešove. Do Kongregácie vstúpila dňa 08. septembra v r. 1980. Prvé rehoľné sľuby zložila 25. marca 1983.  Doživotné sľuby zložila  15. augusta 1988. Svoju dušu odovzdala Pánovi 04. októbra 2004.  “Zastávaj sa vždy tých, Bohorodička, ktorí ťa uctievajú..    Ikos k Bohorodičke       

Sestra Helena Marta Kovaľová sa narodila v rodine otca učiteľa a matky, ktorá sa starala o domácnosť. Po línie otca mala korene v Poľsku. Bola jednou z troch detí, dvoch dievčat a jedného chlapca. Doma dostala pevnú náboženskú i mravnú výchovu. Rodina zažila viacero sťahovaní súvisiacich s otcovou prácou. Základné vzdelanie ukončila v Prešove, kde potom navštevovala aj Strednú školu spoločného stravovania. V okruhu svojej profesie po štúdiu vystriedala niekoľko zamestnaní. Do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie vstúpila ešte v čase totalitného komunistického režimu. Kandidatúru i noviciát si robila v Prešove pod vedením magistry, sr. Justíny Júlie Sidlárovej. Počas doby svojho v členstva v Kongregácii nežila v rehoľnej komunite. V začiatkoch to nebolo možné kvôli politickým pomerom v krajine, neskôr potrebovala opatrovať starú a chorú matku, po jej smrti v jeseni v r. 2003 ostala so svojou rodnou, nemocnou sestrou. Dodržiavala však blízky kontakt s Kongregáciou, najmä v začiatkoch, a to cez pravidelné mesačné duchovné obnovy so sestrami, prichádzala na spoločné podujatia, na sviatky cirkevné i rehoľné i na ročné rekolekcie. Počas prísnych rokov totality veľa pomáhala pri vyhotovovaní samizdatových brožúrok a pamätných albumov. Sestra Helena bola veľmi obetavá. Bolo pre ňu priam nemožným odmietnuť niečiu prosbu, akokoľvek náročnú. Jej typickou črtou bola dobrosrdečnosť a dobroprajnosť. S radosťou a zodpovedne venovala svoju pozornosť i starostlivosť chorým, starým a trpiacim. Veľmi dbala o o. Juraja Bumberu, SJ, prichádzala za ním v jeho starobe a chorobe často do nášho kláštora na Sládkovičovej 22 v Prešove, kde posledné roky žil i zomrel. Bola výrazne citlivá na bolesti a choroby iných, snažila sa hľadať pomoc i ponúknuť svoju, nachádzala a ponúkala rôzne lieky, či prípravky z byliniek. Ochotne prijala úlohu každý deň chodievať do komunity, kde žila stará a chorá sr. Justína Sidlárová, odkázaná na pomoc. Prispôsobiac sa chorej mame i sestre, často chodievala na sv. omše do kaplnky Saleziánov i do kostola sv. Františka. Tu veľmi rada ozdobovala sochu Panny Márie. Posledné mesiace ju však bolo často vídavať modliť sa pri pozostatkoch bl. biskupa Vasiľa Hopku. Keď sa jej sestra začiatkom septembra dostala do nemocnice, každý deň ju navštevovala. Počas jednej takejto návštevy, 24. septembra, sa posťažovala na slabosť a padla do bezvedomia. Viac ako týždeň – s krátkou chvíľou vedomia – bola v kóme, prijala sviatosť pomazania nemocných a dňa 4. októbra o 23. 35 hod. naplno odovzdala svoju bytosť do rúk dobrého Boha. Jej telesné pozostatky boli uložené na Prešovskom cintoríne v rodinnej hrobke 7. októbra 2004, a to po sv. liturgii a pohrebných obradoch v Dome smútku, ktoré vykonal o. Szekely Gabriel, prešovský farár. Z ohľadu na príbuzných bola pochovaná v civilnom oblečení.

 Vičnaja jej pamjať!

Sestra Atanázia Anna Drábová SNPM „Slúžiť tam, kde je najväčšia potreba.“ S týmto duchovným odkazom blahoslavenej sr. Jozafaty Hordaševskej, zakladateľky Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, sa vo svojom živote plne stotožnila sr. Atanázia Anna Drábová, SNPM, ktorá zomrela 2. novembra 2006 vo svojej rodnej obci Závadka. Bola pochovaná v pondelok 6. novembra na Mestskom cintoríne v Prešove v spoločnej hrobke gréckokatolíckych sestier služobníc. Pohrebné obrady a zádušnú svätú liturgiu slávil prešovský eparcha Ján Babjak, SJ v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove v spoločenstve kňazov, rehoľných sestier a príbuzných zomrelej. V homílii povedal, že smrť je vždy veľká katechéza. Skutočnou tragédiou je duchovná smrť človeka. Zomieranie nie je ľahké. Je však rozdiel kto zomiera. Človek praktizujúci vieru zomiera v pokoji. Takto zomrela aj rehoľná sestra Atanázia. V hlbokej viere. Vychádzajúc z prečítaného evanjelia o múdrych a nerozumných pannách pozval prítomných žiť múdro, aby sme mohli aj múdro zomrieť a získať nebeské kráľovstvo. Sestra Atanázia sa narodila 11. mája 1935. V roku 1971 vstúpila do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, kde 8. decembra 1978 zložila doživotné sľuby. Počas rehoľného života pôsobila na viacerých miestach. Osemnásť rokov v Kolešoviciach ako ošetrovateľka v Domove dôchodcov. V roku 1990 v Ústave sociálnych služieb v Rakovci nad Ondavou. Potom v Michalovciach, v Humennom a posledný rok prežila v rehoľnej komunite v Starej Ľubovni. V rokoch 1999 – 2005 bola na misiách vo Francúzsku. Mala charizmu utešovať a posilňovať chorých a trpiacich. Všade prinášala ducha radosti a humoru. Jej srdcovou záležitosťou bola starostlivosť o krásu Božieho chrámu. Veľmi rada chodila do prírody. Zomrela v čase Mariánskej hodinky náhle a nečakane, ale posilnená sviatosťou pomazania chorých.

Sestra Veronika Mária Zbehlejová SNPM. V pondelok 16. júna 2008, posilnená sviatosťami, v kruhu svojich spolusestier, vo veku 86 rokov zomrela v Ľutine rehoľná sestra Veronika Mária Zbihlejová z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Pohrebné obrady vykonal vladyka Ján Babjak SJ vo štvrtok 19. júna 2008 o 10.30 hod. v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove.  Sr. Veronika sa narodila 28. októbra 1921 v Chmeľovej, v okrese Bardejov, v roľníckej rodine, ktorá vychovala päť detí. 13. novembra toho istého roku prijala sviatosť krstu a myropomazania. Po skončení Základnej školy, ktorú navštevovala vo svojej rodnej dedine, pokračovala v štúdiu na Gréckokatolíckom učiteľskom ústave v Prešove. Už počas stredoškolského štúdia ako 17-ročná sa prihlásila do kandidatúry Sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. 19. augusta 1938 prijala rehoľné rúcho a po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Po maturite sa stala učiteľkou na meštianskej škole v Prešove a neskôr učila v Materskej škôlke Sestier služobníc v Ľutine. 28. augusta 1946 zložila doživotné rehoľné sľuby. To, že sr. Veronika prejavovala veľkú lásku k štúdiu a vzdelávaniu, je vidieť i v ďalších rokoch jej života. Ako 35-ročná začala navštevovať dvojročné diaľkové štúdium na Ekonomickej škole v Košiciach a neskôr v roku 1969 navštevovala v Mariánskych Lázňach kurzy duchovnej formácie – Katechetický kurz a Kurz pre magistry noviciek. V päťdesiatych rokoch musela odísť z Ľutiny a pracovať v rôznych civilných zamestnaniach. V roku 1958 odišla do Kolešovíc, kde pracovala 11 rokov ako službukonajúca zdravotná sestra už v rehoľnom rúchu. Na Slovensko sa vrátila v roku 1969. Zamestnala sa na farskom úrade v Prešove, aj keď vykonávala úrad viceprovinciálnej predstavenej, lebo vtedajší režim si to vyžadoval. V úrade viceprovinciálnej predstavenej pôsobila v rokoch 1966 až 1971. Tu spadá obdobie pražskej jari, kedy sa obnovila gréckokatolícka cirkev a kedy bolo potrebné konať rýchlo a múdro. Posiela sestry z Čiech, z Kolešovíc pri Prahe, na Slovensko. Jej zásluhou sa sestry starajú o vladyku Vasiľa Hopka, ktorý sa vracia do Prešova s podlomeným zdravím následkom krutého väzenia. Sestry tiež začínajú šiť kňazské rúcha a sú sakristiánkami v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa. Sestra Veronika zakúpila dom v Košiciach, v ktorom otvorila tajný noviciát. Po ukončení úradu viceprovinciálnej predstavenej sa stala magistrou tajného noviciátu. Obliekla sa do civilu, aby sa mohla stretávať s novickami – študentkami a odovzdávať im charizmu zakladateľov ako aj výklad Svätého písma a potrebných predmetov teológie. Riskuje, ale veľmi jej záleží na pokračovaní Božieho diela, ktorým je Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Sestra Veronika vychovávala predovšetkým príkladom svojho života. Bola horlivá a verná v povolaní, skromná, pevná, veľa sa modlila. Milovala Cirkev, Kongregáciu, byzantský obrad a staroslovienčinu. Všetko robila pre budovanie Božieho Kráľovstva. Neustále prehlbovala svoj život v prežívaní rehoľných sľubov poslušnosti, čistoty a chudoby. Bola nesmierne vďačná Bohu za dar povolania a vo svojom srdci prežívala pokoj a radosť. Mala veľkú úctu ku kňazom a biskupom. S veľkou úctou a láskou rozprávala o blažených otcoch biskupoch Pavlovi Petrovi Gojdičovi OSBM a Vasiľovi Hopkovi. Od roku 1975 pracovala ako vychovávateľka mentálne postihnutých detí v Jabloni a v Kalinove. Po náročnom civilnom zamestnaní odišla v roku 1985 do dôchodku. V dôchodkovom období pôsobila v rehoľných domoch v Petrikovciach, v Ľutine a v Prešove. Bola členkou provinciálnej rady a vo funkcii provinciálnej sekretárky vybavovala korešpondenciu na Slovensku ako aj s Rímom v ukrajinskom jazyku. Napísala históriu slovenskej provincie Svätého Ducha. Posledné roky svojho života prežívala sr. Veronika v ľutinskej komunite.

Večná jej pamiatka!

 

Sr. Ľubomíra Katarína Pekárova zomrela 23. marca 2009. Narodila  sa 4. apríla v roku 1926 v Klenove, okr. Prešov. Sviatosť krstu a myropomazania prijala 9. apríla toho istého roku. Po skončení Národnej meštianskej školy, ktorú navštevovala vo svojej rodnej dedine, pokračovala vo štvorročnom štúdiu na Učiteľskej akadémii v Prešove. V roku 1941, ako 15-ročná, vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Dňa 25. marca v roku 1942 si obliekla rehoľné rúcho a po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Jej prvým pôsobiskom bola sakrestia v prešovskej katedrále. Odtiaľ odišla pracovať do Ľutiny ako učiteľka základnej školy. Svoje doživotné rehoľné sľuby zložila 23. marca 1958 v Kolešoviciach. V päťdesiatych rokoch musela odísť do Uhorského Hradišťa a neskôr do Kolešovíc, kde bola zamestnaná v Ústave sociálnej starostlivosti. V tomto období vyštudovala štvorročnú zdravotnú školu s maturitou v Kladne. Neskôr si urobila trojmesačný postgraduálny kurz pre zdravotné sestry. Vo Vrchlabí tiež absolvovala katechetický kurz. V rokoch 1969 až 1983 s prestávkami pracovala na rôznych miestach ako vedúca zdravotná sestra. Pre ľudí s ktorými pracovala, bola sr. Ľubomíra veľkou útechou. Posledné úseky ich života dokázala spríjemniť svojím krásnym spevom a hrou na harmonike. Pod jej vedením sa nacvičovalo mnoho divadelných hier. Lásku k Cirkvi prejavovala nacvičovaním liturgických spevov, kantorskou službou a šitím bohoslužobných rúch. Mala veľmi dobré organizačné schopnosti, čo je vidieť aj na tom, že dlhé roky slúžila ako predstavená vo viacerých rehoľných domoch. Jej práca pre Božie Kráľovstvo neprestala ani odchodom do dôchodku v roku 1983. Posledné obdobie svojho života slúžila v sobraneckej farnosti. Tu pracovala v sakrestii a taktiež aj kantorovala.  S láskou a ochotou navštevovala chorých a zomierajúcich. Jej veľkou radosťou bola starostlivosť o záhradu. Spolusestry na ňu tiež spomínajú ako na veľmi dobrú šoférku. Sr. Ľubomíra si svoje rehoľné povinnosti plnila s vernosťou a láskou. Popri všetkých svojich úspechoch i zlyhaniach jej srdce bolo vždy pri Pánovi. Dňa 23. marca tohto roku nastal pre ňu milostivý čas. Darca života ho uznal za najvhodnejší pre jej prechod do nebeského Jeruzalema.  Zomrela vo veku nedožitých 83. rokov, posilnená sviatosťou pomazania chorých v kruhu svojich spolusestier. Chváľme a oslavujme Pána za všetky milosti a dary, ktoré udelil našej zosnulej sr. Ľubomíre, zvlášť za to, že talenty, ktoré vo svojom živote dostala nezakopala ale znásobila.

 

Sr. Magdaléna Mária Karasová zomrela 26. marca 2009. Narodila sa 11. júna 1923 v Nižnom Zbojnom, okr. Humenné. Sviatosť krstu a myropomazania prijala 17. júna toho istého roku. Základnú školu navštevovala vo svojej rodnej dedine. V roku 1942, ako 19-ročná, vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Dňa 15. novembra 1942 si obliekla rehoľné rúcho a po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Jej prvým pôsobiskom bol sirotinec, kde pracovala ako kuchárka. Neskôr odišla pracovať do materskej škôlky v Ľutine, tiež ako kuchárka. Svoje doživotné rehoľné sľuby zložila 23. marca 1958 v Kolešoviciach. V päťdesiatych rokoch musela odísť do Čiech a to do Uherského Hradišťa a neskôr do Kolešovíc. Tam bola zamestnaná v Ústave sociálnej starostlivosti. V tomto období absolvovala dva zdravotnícke kurzy. Neskôr si urobila katechetické kurzy v Kolešoviciach a Janských Lázňach. V januári 1974 sa vrátila na Slovensko. V rokoch 1975 až 1983 s prestávkami pracovala na rôznych miestach ako zdravotná sestra. Pre ľudí s ktorými pracovala, bola sr. Magdaléna veľkou útechou. Pacienti na ňu spomínajú ako na vždy veselú, vnímavú a ochotnú sestričku. Jej práca pre Božie Kráľovstvo neprestala ani odchodom do dôchodku v roku 1983. Posledné obdobie svojho života pôsobila v humenskej farnosti, kde s láskou a ochotou posluhovala kňazom prípravou obedov a pohostení.  Sr. Magdaléna bola veselej povahy. Vždy vedela rozosmiať iných, často si robievala žarty sama zo seba, zvlášť zo svojich chorôb. Sestry na ňu spomínajú ako na úslužnú, pohostinnú a komunikatívnu sestru. Posledné roky života prežila medzi sestrami v Michalovciach. Boli to roky poznačené bolesťou a utrpením no i napriek tomu sa vždy živo zaujímala o sestry a dianie v Cirkvi. Mesiace pred svojou smrťou sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Prežívala silné bolesti, ktoré znášala s veľkou odovzdanosťou. Veríme, že i vďaka láske a obetavej starostlivosti spolusestier, jej Pán daroval pokojný prechod do večnosti.  Nech živý Pán, ktorý vovádza do zasľúbeného raja, jej sám bude odmenou, slávou i radosťou. 

Sestra Melánia  Mária Lutašová zomrela 21. novembra 2009 ticho, pokojne, obklopená spolusestrami za spevu mariánskych piesni, akatistu a modlitieb ruženca.Narodila sa 8. júna 1917 vo Vydrani okres Medzilaborce. Rodičov takmer nepoznala, lebo otec padol v I. svetovej vojne a matka odišla za prácou do Ameriky. Malú Máriu vychovával otcov brat s manželkou. Keďže to bolo bezdetné manželstvo, Mária dostala dobrú náboženskú výchovu ako vlastné dieťa. Základnú školu vychodila vo Vydrani a meštiansku v Medzilaborciach. Ako 17-ročná odišla do kláštora k sestrám služobniciam do Prešova, odkiaľ ju vyslali na noviciát do Kristinopoľa na Ukrajine, pretože tu ešte noviciát  nebol.   Po ukončení dvojročného noviciátu v  r. 1938 sa vrátila do Prešova do sirotinca na Sládkovičovu 23. Bola vychovávateľkou sirôt, ktoré ju veľmi milovali a sestra Melánia dokázala s nimi nacvičiť rôzne scénky, piesne a divadlá. S láskou spomínala na blahoslaveného vladyku Pavla Petra Gojdiča, ktorý veľmi často navštevoval siroty ako dobrý otec a zároveň  si všímal ako pomôcť sestrám. Sestra Melánia bola vždy veselá, otimisticky naladená so zmyslom pre humor a nesmierne obetavá. Večné sľuby zložila 28. augusta 1945 do rúk generálnej predstavenej matky Veroniky Márii Gargiľ v Prešove. Ako 25 ročná sa stala predstavenou už spomenutého veľkého domu, v ktorom  bol sirotinec, provinciálny dom SSNPM, noviciát a ešte internát pre dievčatá študujúce na stredných školách. V úlohe predstavenej mala veľa starostí s hospodárstvom a neskôr vo vojne, aj po nej, musela chodievať na tzv. kvestie t.j. zbierky po dedinách na uživenie sirôt, kde sa sestrám nie raz ušla i nadávka a odmietnutie. V prešovskom sirotinci ju zastihla aj barbarská noc, likvidácie reholí. Často spomínala ako sa pokúšali komunisti vniknúť v noci do kláštora a ona z druhej strany vstupných dverí so sestrou Andreou držali kľúč zavinutý v zástere. Darmo svietili a pokúšali sa vytlačiť kľúč, až napokon rozbili okno na pivnici a vnikli do budovy ako zlodeji. Sestra Melánia odvážne išla do väznice spolu s vtedajšou predstavenou sestrou Andreou, dôvodiac, že podľa pravidiel sestra nesmie nikde ísť sama a nie ešte v noci. Chcela s ňou  zostať vo väzení, ale dovolili jej to len na jednu noc. Po likvidácii grécko-katolíckej Cirkvi odišla do Vydrane do civilu a pracovala v medzilaboreckých sklárňach. Na sviatky a obnovy prichádzala do spoločenstva v Michaloviciach k sestre Irene a Izaii, ktoré tiež boli v civili, a tak sa posilňovali v povolaní. Časť sestier odišla do Čiech a niekoľké ostali v civili na Slovensku, aby keď nastanú iné časy, mali  sa ku komu vrátiť  a v príhodnom čase sa venovali povolaniam. Sestra Melánia sa horlivo modlila a bola vždy pripravená do služby Kongregácie. Táto chvíľa nastala na jar v r. 1968, kedy sa obnovila grécko-katolícka Cirkev. Spolu so sestrou Paraskievou kúpili v Košiciach dom na ul. Tichej 11, a tu sa začal tajný noviciát počas ďalších 20 rokov existencie socializmu. Sestra Melánia zostala v civili, aj keď niektoré sestry sa vrátili z Čiech, hlavne do Prešova v habitoch a starali sa o bl. vladyku Vasiľa Hopku a sakrestiu v Katedrále sv. Jána Krstiteľa, tiež šili rizi. Prvé kandidátky pre noviciát nastúpili koncom roku 1968. Sestra Melánia bola predstavenou a praktickou vychovávateľkou svojím horlivým životom.  Magistra prichádzala vyučovať z Prešova, ale najprv sa u známych prezliekla do civilu. Bolo treba nie malú dávku odvahy brať  na seba takúto zodpovednosť,     ale pre Ježiša a pre Božie Kráľovstvo, bola ochotná podstúpiť všetko, len aby sa Kongregácia rozrastala. Keď nastala tzv. „normalizácia“ – pritvrdenie , štátna bezpečnosť si začala všímať sestry v civili a sestru Melániu pravidelne predvolávali  aspoň dva krát do roka na výsluchy. Ona bola múdra, prezieravá,   a trpezlivá, nikdy nič neprezradila, ani neudala stopu. Stále sa na nič nepamätala a nikoho nepoznala, prevážne mlčala. Tak to trvalo takmer 2O rokov. U sestier bola obľúbená pre svoj ľudský prístup a pochopenie všetkých ťažkostí. Vedela múdro poradiť a povzbudiť, preto ju často sestry volili  do provinciálnej rady ako radkyňu.  Sestra Melánia mala prirodzenú inteligenciu a veľkú lásku k blížnym. Bola horlivá a pre nás mladšie vzor v modlitbe. Modlievala sa za duše v očistci a odporúčala aj sestrám pomáhať im a prosiť ich o pomoc. Žiadna obeta jej nebola veľká keď  išlo o Božie veci a  Kongregáciu. V rehoľnom dome na Tichej ulici, organizovala duchovné cvičenia pre mladé sestry, duchovné obnovy pre  dievčatá a pravidelne prichádzali rehoľní kňazi na formáciu sestier pomocou prednášok a spovede. Postupne sa tento dom stal našim materincom, kde sme trávievali sviatky a nedele, hlavne my, ktoré sme žili v bytovkách. Tu sme zažívali teplo domova, ktoré nám vytvárala sestra Melánia svojim vždy milým prijatím. Ako predstavená bola skutočnou matkou, ktorá vedela brať hriechy a nedostatky iných na seba, „ lebo dokonalá láska vyháňa strach a zakrýva množstvo hriechov.“ Bola pohostinná a tešila sa každej návšteve, každého milo prijala a povzbudila. Vedela sestry nadchnúť a inšpirovať pre apoštolát a pomoc blížnym. Milovala Kongregáciu t.j. všetky sestry a do posledného dychu sa zúčastňovala spoločných akcií sestier, aj keď už nevládala, alebo mala bolesti. Veľmi si vážila Cirkevnú hierarchiu. Veľa sa modlila za biskupov, kňazov, bohoslovcov a nové povolania.   Na srdci jej ležal rozvoj a  rast grécko-katolíckej Cirkvi. Úprimne sa tešila  naším blahoslaveným a vrúcne ich prosila o pomoc. Jej veľkou láskou bola Nepoškvrnená Panna Mária. Zverovala jej celé naše spoločenstvo a každú jednu sestru zvlášť. Hodiny sa modlila pred jej obrazom. Ona sa jej odmenila, okrem iného, aj tým, že si po ňu prišla na svoj krásny sviatok  Uvedenia Bohorodičky do chrámu. Večná jej pamiatka!

Sr. Teodózia Anna Mišová  zomrela 13. mája 2009. V posledných mesiacoch jej postupne ubúdali telesné sily. V marci povedala: „puste ma do neba.“ V nedeľu Samaritánky pošepkala posledné slová: „pôjdem do neba“.Narodila sa 9. januára 1922 vo Fekišovciach, okr. Sobrance. Hneď na druhý deň prijala sviatosti krstu a myropomazania. Základnú školu navštevovala vo svojej rodnej dedine. V roku 1939 ukončila Meštiansku školu v Užhorode. Sestra Teodózia túžila svoj život úplne zasvätiť Bohu, preto ako 17-ročná vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Obrad obliečky vykonal bl. vladyka Pavol Peter Gojdič. Z tohto, pre ňu tak významného dňa, si sr. Teodózia dlho uchovávala jeho slová: aby „zhárala v službe druhým ako sviečka na oltári“, čo sa nakoniec vyplnilo v celom jej živote. Po ukončení noviciátu v roku 1942 odišla do Ľutiny, kde sestry služobnice začali stavať svoj kláštor. Keď sa skončila 2. sv. vojna, odišla pracovať do Čiech, kde najskôr pôsobila na ortopedickom oddelení v nemocnici v Uherskom Hradišti. Tu zložila 12. augusta 1949 svoje doživotné rehoľné sľuby.  Neskôr odišla pracovať do Kolešovíc, kde bol zriadený dom pre vojnových invalidov. V tomto období sr. Teodózia vážne ochorela a už v mladom veku sa musela podrobiť operácii. Za svoje uzdravenie vždy vďačila Pánovi a videla v ňom Jeho nadprirodzený zásah. V roku 1969 sa sestra Teodózia vrátila do Prešova, kde sa venovala šitiu bohoslužobných rúch. Potreba bola veľmi veľká, pretože kňazi po 18. rokoch vyhnanstva, nemali dostatok liturgických rúch. V tom čase sestra Teodózia šila deň i noc. Za jednu noc dokázala ušiť kompletné kňazské rúcho. Mala veľmi peknú a pedantnú prácu. V rokoch 1973 – 1986 bola zamestnaná v Ústave sociálnej starostlivosti, ako zdravotná sestra. Avšak v roku 1981 túto prácu na 1 rok prerušila a odišla do michalovskej komunity, kde sa znovu venovala šitiu.V roku 1986, na pozvanie ľutinského kňaza otca Ireneja Bačinského, odišla s ďalšou spolusestrou do Ľutiny, kde sa starala o jeho domácnosť a vypomáhala vo farnosti. V roku 1990, po smrti otca Bačinského, pôsobila v kláštore sestier v Ľutine. Postupne sa jej zdravotný stav zhoršoval. Nemohla už chodiť po schodoch, strácala sluch, no i napriek tomu vždy šila…. Vyrábala krásne kríže,  naďalej šila rúcha, epitrachily, oltárne plachty, háčkovala lemovky. Vedela využiť každý kúsok látky, papiera či korálok. Svoje práce robila nielen pre baziliku v Ľutine, okolité i vzdialenejšie farnosti, ale aj pre farnosti na Ukrajine. V roku 2002 dostala náhlu cievnu príhodu. Prestala rozprávať, chodiť, ochrnula jej celá pravá strana tela. Ostala úplne odkázaná na pomoc iných. Pán od nej žiadal nové „fiat“ – fiat pre cestu bolesti a utrpenia. Tá trvala 7 rokov. Napriek tomu, že skoro vôbec nerozprávala, každé dva týždne prijímala sviatosť pokánia. Hoci následkom choroby bola často unavená, vždy sa potešila akejkoľvek návšteve. Každého spoznala. Bola čulá a bystrá. Po tak ťažkej cievnej príhode sa dokázala znovu naučiť sama jesť pomocou ľavej ruky. Mnohokrát bola medzi životom a smrťou, no milosť Božia a jej nesmierna chuť do života ju nechávali medzi nami. Pre nás – sestry bola obrovským zázrakom zvlášť v tom, ako sa vnútorne vyrovnala s ťažkou chorobou a úplnou odkázanosťou na iných. Aj keď s vypätím fyzických síl, vždy sa snažila nesklamať nás.  Je pre nás príkladom krásnej slobody ducha. Starostlivosť o sr. Teodóziu nebola ľahká, no odmenou pre tých, ktoré sa o ňu tak krásne dlhé roky starali, boli jej – vždy žiarivé modré oči, v ktorých sa odzrkadľovalo pochopenie, láska a vďačnosť.

Večná jej pamiatka.

 

Sr. Metodea Helena Piatková zomrela 28. júna 2010, vo veku nedožitých 80. rokov, posilnená sviatosťou pomazania chorých v kruhu svojich spolusestier. Narodila sa 17. júla v roku 1930 v Turej Poľane, v Zakarpatskej oblasti na Ukrajine. Sviatosť krstu a myropomazania prijala 25. júla toho istého roku. Navštevovala základnú školu v Blatných Remetoch. V roku 1948 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Bola umiestnená do Ľutiny, kde pracovala do roku 1950 ako vychovávateľka na základnej škole a navštevovala Národnú meštianskú školu. V päťdesiatych rokoch bola režimom nútená odísť do Čiech ešte ako kandidátka spolu s ostatnými sestrami. Aj keď ju predstavení posielali domov, ona zostala verná svojmu povolaniu a neprijala túto možnosť. Pracovala v nemocnici v Uhorskom Hradišti a neskôr v domove dôchodcov v Kolešoviciach v západných Čechách. V tomto období vyštudovala štvorročnú zdravotnú školu s maturitou v Kladne. Rehoľné rúcho, po ktorom tak veľmi túžila, si obliekla až po ôsmych rokoch. Bola tou, ktorá ako prvá mala odvahu – i napriek zákazu štátnej moci, obliecť si viditeľný znak zasvätenia a k tomu povzbudzovala aj ostatné sestry. Obliečka sa uskutočnila tajne 1. júla v roku 1956 v Uherskom Hradišti. Po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Svoje doživotné rehoľné sľuby zložila 25. marca 1961 v Kolešoviciach. V roku 1968, keď sa uvoľnil tlak komunistického režimu, ona dokázala rýchlo zareagovať a v tomto tak pohanskom kraji začala katechizovať. Pripravila 15 detí k prvému sv. prijímaniu. Po návrate na Slovensko v rokoch 1974 až 1984 pôsobila ako   zdravotná sestra а vychovávateľka  v Ústave sociálnych služieb v Dúbrave, kde prežila svoje najplodnejšie obdobie aj čo sa týka apoštolátu. Jej práca pre Božie Kráľovstvo neprestala ani odchodom, ktorý prežila takmer 10 rokov vo farnosti Petrikovce a 15 rokov vo farnosti Sobrance. V Sobranciach pracovala ako katechétka na základných školách a tiež ako sakrestiánka. V tejto farnosti sa   zapájala do rôznych náboženských aktivít. Zvlášť veľkú pozornosť venovala starostlivosti o čistotu bohoslužobných rúch.  Sestry na ňu spomínajú ako na úslužnú, pohostinnú a komunikatívnu sestru. Spolu so svojimi spolusestrami sa podieľala na vážnom i zábavnom programe, ktorým milo prispievali k obohateniu slávnosti. S veľkou láskou a ochotou navštevovala chorých a zomierajúcich. Mnohí ju poznajú ako tú, ktorá vedela materinsky vypočuť, povzbudiť a pomôcť.  Sr. Metoda si svoje rehoľné povinnosti plnila verne a s láskou. Popri všetkých svojich úspechoch i zlyhaniach jej srdce bolo  pri Pánovi. Posledné obdobie života prežila medzi sestrami v Humennom a v  Michalovciach. Nikto netušil, že dlho pretrvávajúce zdravotné problémy, ktoré prežívala s veľkou trpezlivosťou, budú mať tak rýchly a výrazný spád. V posledných mesiacoch sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Prežívala silné bolesti, ktoré sa snažila znášať s veľkou odovzdanosťou.  Nech živý Pán, ktorý vovádza do zasľúbeného raja, jej sám bude odmenou, slávou i radosťou. 

Vo veku 88 rokov, posilnená sviatosťou pomazania chorých, zomrela 17. októbra 2011 v Prešove sr. Eufémia Eugénia Nováková z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Zádušnej svätej liturgii a pohrebným obradom v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove predsedal prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ 20. októbra 2011. Sestra Eufémia bola pochovaná na mieste posledného odpočinku svojich spolusestier na mestskom cintoríne v Prešove. Narodila sa 11. augusta 1923 v Jaroslawove, ktorý v tom čase patril Poľsku. Sviatosť krstu a myropomazania prijala hneď o dva dni po svojom narodení. Navštevovala deväťročnú školu v Jaroslavowe. 18. októbra 1942 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Krystynopoli na Ukrajine, ktorý bol miestom prvého materinského noviciátu sestier služobníc. Tam, po dvojročnej formácii, zložila prvé rehoľné sľuby. Zastihla ju tam druhá svetová vojna, počas ktorej bol noviciát sestier zapálený a zničení. Pre túto nepriaznivú vojnovú situáciu ho museli sestry opustiť. Dňa 14. mája 1946 sa sestra Eufémia, spolu s ďalšími štyrmi sestrami, vydali smerom do Varšavy, odkiaľ po usmernení baziliánom otcom Puškarským, cestovali ďalej – na Slovensko. Po prechode cez hranicu sa dostali do Chmeľovej v okrese Bardejov a ráno vozom do Prešova. Tu sr. Eufémia bývala do roku 1948 v komunite v sirotinci, ktorý bol vybudovaný bl. biskupom Pavlom Petrom Gojdičom OSBM. Od októbra 1948 do augusta 1950, kedy vrcholila akcia zrušenia kláštorov na Slovensku, pôsobila v Trebišove. V tom čase bola spolu s ostatnými sestrami vyvezená do sústreďovacích táborov. Počas tohto obdobia zložila 23. marca 1958 svoje doživotné rehoľné sľuby. V roku 1955 sa vrátila na Slovensko do Sládečkoviec, kde bola 25. júla 1957 zaistená a väznená v Nitre a Pardubiciach do 2. decembra 1957, kedy jej bola udelená amnestia. Dôvodom zatknutia bolo presťahovanie z Ukrajiny na Slovensko bez dokladov. Na toto obdobie však spomínala ako na čas pokoja a modlitby; nikoho neobviňovala a prijímala to ako Božiu vôľu. Počas celého svojho života sa venovala domácim prácam, šitiu bohoslužobných rúch, práci v sakrestii, ale aj maľovaniu obrazov či zástav do chrámov. V rokoch 1975 až 1976 (necelý rok) bola opatrovateľkou bl. vladyku Dr. Vasiľa Hopka, ktorého sprevádzala aj v poslednej chvíli jeho života. Bola svedkom v procese beatifikácie bl. Pavla Petra Gojdiča. Na jeho príhovor bola v  r. 1974 zázračne uzdravená po operácii sarkómu pľúc, ktorého liečba bola v tom čase nemožná. Sestra Eufémia vo svojom zasvätenom živote verne a vytrvalo kráčala ako pokorná služobnica v šľapajach Presvätej Bohorodičky a bl. Jozafáty, spoluzakladateľky našej rehoľnej rodiny. Jej úprimný a jednoduchý vzťah s Bohom, ktorý neustále prehlbovala osobnou a spoločnou modlitbou, prinášal ovocie v každodennej službe. Svoju lásku k miestnej cirkvi prejavovala službou a hlbokou úctou voči biskupom, kňazom a veriacim, ktorí často prichádzali za sestrou Eufémiou s prosbou o modlitbu či radu. Ďalšími jej vlastnosťami boli otvorenosť, jednoduchosť a radostné srdce. Vedela sa smiať, radovať, no v pravom čase tiež stíšiť a modliť sa. Vedela rozlíšiť dôležité od nepodstatného, byť v pravý čas na správnom mieste. Pri plnom vedomí prijala svoju telesnú slabosť a čakala v dôvere ako ju Pán ďalej povedie. Napriek vysokému veku a zdravotným problémom sa do konca svojho života zúčastňovala na svätých liturgiách v katedrálnom chráme a šila bohoslužobné rúcha. Tí, ktorí ju bližšie poznali, sa mohli stať svedkami Kristovej lásky, ktorá učinila veľké veci v malej jednoduchej sestre. Často hovorievala: „Ďakujem Bohu za všetko, čo mi dal, i dobré i zlé.“     

Večná jej pamiatka!

 

Rehoľná sestra Klementína Mária Fabiánová SNPM zomrela náhle 5. februára 2011.  Narodila sa 1. júna v roku 1963 v Lipanoch okres Sabinov ako prvé dieťa rodičov Mikuláša a Anny. Sviatosť krstu prijala 20. júna toho istého roku vo farnosti Nová Ľubovňa. 7. septembra 1969 prijala sviatosť myropomazania. Vyrastala spolu so súrodencami Mikulášom, Evkou a Martinom. Vo svojom rodisku – v Hajtovke a neskôr v susednej obci Plavnica navštevovala základnú deväťročnú školu. V roku 1981 ukončila gymnázium v Starej Ľubovni a v roku 1986 vysokoškolské štúdium na Stavebnej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach, kde bola promovaná ako inžinierka. 6. júna 1990 vstúpila do kandidatúry Kongregácie Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, v ktorej 13. augusta 1998 zložila večné rehoľné sľuby. Od roku 1990 do roku 1993, pracovala ako referentka na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove. Ďalšie roky bola zamestnaná v Slovenskej Katolíckej charite, v Dome sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi ako ekonomický pracovník. Vypomáhala na viacerých úsekoch zariadenia pre mentálne a telesne postihnuté deti a tiež mamičkám v krízovom centre. Bola veľkým prínosom v ťažkých začiatkoch novovzniknutého charitného zariadenia. V letných mesiacoch, bola dva týždne na výpomoc v Generálnom dome v Ríme. V roku 1996 bola v komunite v Sobranciach na výpomoc starším sestrám, kde pôsobila aj ako katechétka. V rokoch 1997 – 2002 sa miestom jej pôsobenia stali Košice, kde najskôr pracovala ako administratívny pracovník v úrade novovzniknutého Apoštolského exarchátu a neskôr ako sakrestiánka v Košickej katedrále. Asi pol roka sa venovala aj opatrovateľskej službe starším a chorým ľuďom v Košiciach. V rokoch 2005 – 2007 sa opäť vrátila do Spišskej Novej Vsi, ale teraz jej hlavným poslaním bola práca na Farskom úrade ako ekonómka a sakrestiánka. Vypomáhala sestrám pri rôznych akciách vo farnosti. V rokoch 2006-2007 vykonávala v spišskej komunite službu predstavenej domu. Po ukončení misie v Spišskej Novej Vsi pôsobila rok na sekretariáte Gréckokatolíckeho kňazského seminára bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove. Potom sa znovu vrátila do Košíc ako sakrestiánka Košickej katedrály.   Sestra Klementína, tak ako sme ju všetci poznali v rehoľnej komunite, medzi spolupracovníkmi eparchiálneho úradu i vo farskom spoločenstve nikdy nehľadala prvé miesto, netúžila sa zviditeľňovať, nehľadala výhody pre seba, ale usilovala sa vnímať potreby iných. Žila jednoducho, nenápadne, ku každému bola milá, úctivá, a pozorná. Vedela si nájsť čas na počúvanie druhých, pre ktorých bola ozajstnou bútľavou vŕbou, pretože ona – nadovšetko milovala Boha. Кaždý človek, ktorý prejde naším životom je jedinečný. Vždy necháva kúsok samého seba a berie si kúsok nás. Niektorí zanechajú mnoho, no nestane sa, žeby niekto nezanechal vôbec nič. Sr. Klementína zanechala v našich srdciach hlbokú stopu dcéry, sestry a hlavnej dobrej priateľky.

Večná jej pamiatka !

Sestra Michaela Mária Tarčová zomrela 29. mája 2011 o 10.00 hodine, vo veku 84 rokov. Bola posilnená prijatím najsvätejšej Eucharistie a zomierala v prítomnosti svojich spolusestier. Narodila sa 25. januára 1927 v Habure, okres Medzilaborce. Sviatosť krstu  a birmovania prijala  v tom 30. januára v tom istom roku. Navštevovala základnú osemročnú školu v Habure. V roku 1947 vstúpila do kandidatúry sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove, po dvoch rokoch noviciátu skladala svoje prvé rehoľné sľuby. Večné sľuby skladala 23. apríla 1958 v Kolešoviciach.V roku 1949 bola vyvezená ako novicka s inými spolusestrami do Čiech. Pracovala ako sanitárka v nemocnici v Uherskom Hradišti a neskôr v dome dôchodcov v Kolešoviciach. Po návrate na Slovensko v roku 1969 pracovala opäť ako sanitárka v dome sociálnych služieb v Svidníku a v Jabloni. Od roku 1990 pôsobila v Ľutine, kde au ako dôchodkyňa aktívne pomáhala v sakrestii. V roku 2000 bola preložená do Michalovskej komunity kde aj naďalej aktívne prežívala čas svojho dôchodku. Po štyroch rokoch pôsobenia v Michalovciach dostala mozgovú príhodu, bola odkázaná na pomoc spolusestier. Posteľ sa jej stala novým misijným miestom. Sedem rokov bola ležiacou a trpiacou, sprevádzala nás svojou modlitbou a obetou. Sestra Michaela svoj rehoľný život prežívala s veľkou vierou a láskou.  Sestry si ňu spomínajú ako na skromnú, prívetivú, pohostinnú a vždy veselú. Jej život sa vyznačoval veľkou citlivosťou a láskou k spolusestrám. Mala materské srdce, ochotu načúvať a pomáhať, kde bola potreba.   Veľa sa modlila za nové povolania a vždy sa veľmi tešila novej kandidátke.   Veľmi jej záležalo na čistote a kráse Božích chrámov, malá hlbokú lásku k Eucharistickému Kristovi. Jej skromnosť a obeta sa najviac prejavili v čase jej vážnej choroby. Aj napriek tomu, že bola dlhé roky na lôžku, bola veľmi trpezlivá a vďačná. Bola veľkým príkladom pre ľudí, ktorí s ňou prichádzali do kontaktu.

Večná jej pamiatka!

Rehoľná sestra Pavla Anna Ištavníková SNPM zomrela náhle 2. marca 2013 na silný srdcový infarkt vo veku 80 rokov. Zádušnej svätej liturgii a pohrebným obradom 4. marca 2013 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove predsedal prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ a v homílii sa prihovoril košický eparchiálny biskup Milan Chautur CSsR. Bola pochovaná na mestskom cintoríne v Prešove.
Sr. Pavla Anna Ištvaníková sa narodila 12. júna 1932 na Závadke, okr. Spišská Nová Ves. Sviatosť krstu a myropomazania prijala hneď o štyri dni po svojom narodení. Navštevovala deväťročnú základnú školu vo svojej rodnej obci Závadka a 4-ročnú meštiansku školu v Prešove. Neskôr si v Čechách urobila Strednú zdravotnú školu a tak získala profesiu zdravotnej sestry.
1. augusta 1947 ako pätnásťročná vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove, kde 17. júla 1948 prijala rúcho sestier služobníc a vstúpila do noviciátu.
V roku 1949 z dôvodu hromadného vývozu sestier do Čiech bola zo strany predstavených kandidátkam a novickám ponúknutá možnosť návratu domov k rodičom. Sestra Pavla vo svojich sedemnástich rokoch, ešte tak mladá, prejavila veľkú odvahu a rozhodnosť odísť spolu s ostatnými sestrami do Čiech a zdieľať spolu s nimi rehoľný život obdarený týmto ťažkým krížom.
V Uherskom Hradišti pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici. Neskôr pôsobila v Domove dôchodcov v Kolešoviciach. Tam 23. marca 1958 zložila svoje doživotné rehoľné sľuby. V roku 1970 si u otca Bártu v Liberci tajne urobila tzv. „malú teológiu“.
Po návrate na Slovensko v roku 1971 pracovala opäť ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Jabloni.
Sr. Pavla počas svojho rehoľného života zastávala viaceré úrady v provincii sestier služobníc, či už úrad predstavenej domu, provinciálnej zástupkyne či provinciálnej radkyne. V období od roku 1990 do roku 2000 zastávala úrad provinciálnej predstavenej.
Toto obdobie bolo veľmi náročným časom, pretože v krajine padol totalitný režim, Cirkev dostala slobodu a sestry už nemuseli žiť v utajení. Hneď na začiatku jej úradu ju čakala ťažká úloha – ukončiť exil sestier v Čechách. Vďaka jej horlivosti sa všetky sestry vrátili späť na Slovensko, kde mohli naplno rozvíjať našu charizmu. Toto obdobie prinieslo vzápätí ďalšiu výzvu pre jej službu v úrade provinciálnej predstavenej. Do kláštora sa hlásilo veľa dievčat, ktoré už mohli slobodne nosiť rúcho, preto bolo potrebné otvárať nové misijné domy, budovať či opravovať kláštory a zabezpečiť prácu či vzdelanie pre prichádzajúce sestry.
Po odchode do dôchodku v roku 2000 pôsobila v Ľutine, v Humennom a potom až do svojej smrti v Michalovciach.
Sestra Pavla vo svojom zasvätenom živote vytrvalo kráčala ako verná služobnica Nepoškvrnenej Panny Márie. Mala úprimný a živý vzťah s Bohom, ktorý neustále prehlbovala osobnou a spoločnou modlitbou. Modlila sa vždy, za známych i neznámych. Vnímala celý svet, hoci ten jej – fyzický, bol zo zdravotných dôvodov zúžený iba na priestory michalovského kláštora.
Z jej vlastností najviac vyniká materinskosť. Sr. Pavla mala silné materinské srdce a živý záujem o každú sestru. Vedela počúvať, objať a pochopiť. Mala veľmi rada humor, vedela sa smiať a radovať. Bola aktívnou sestrou, ktorá vedela pomôcť všade tam, kde to bolo potrebné. Snažila sa, aby láska k Pánovi bola premenená v konkrétne skutky.
Posledné obdobie jej života bolo poznačené častými chorobami. Jej zdravotný stav bol natoľko vážny, že jej nedovoľoval fyzický pohyb, a preto bola odkázaná na invalidný vozík a pomoc sestier. Kvôli tomuto zdravotnému stavu sa už nezúčastňovala spoločných rehoľných stretnutí mimo svojho kláštora. Vždy však žila s celou našou Provinciou, zdieľala s nami naše starosti i radosti; dôverovala, že Boh sa o nás postará i o ďalšie iné sestry, ktoré budú prinášať lásku všade tam, kde budú pôsobiť.
My, ktorí sme ju bližšie poznali, sme sa stali svedkami Kristovej lásky, ktorú sme zakúsili práve cez dobrotu, živú srdečnosť a lásku našej sr. Pavly.
Večná jej pamiatka! 

Sr. Euzébia Anna Tirpáková sa narodila 2. apríla 1931 na Závadke, okr. Gelnica. Pochádzala z roľníckej rodiny, z 5 detí. Sviatosť krstu a myropomazania prijala o niekoľko dní po svojom narodení. Navštevovala základnú ľudovú školu vo svojej rodnej obci. Neskôr, v roku 1950 si v Čechách urobila ošetrovateľský kurz a tak získala profesiu ošetrovateľky. V roku 1968 v Prahe ukončila kuchársku školu. 12. júla 1947 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. V roku 1949 z dôvodu hromadného vyvážania sestier do Čiech bola zo strany predstavených kandidátkam a novickám ponúknutá možnosť návratu domov k rodičom. Sestra Euzébia sa rozhodla odísť spolu s ostatnými sestrami do Čiech a tak spolu s nimi zdieľať rehoľný život. Pracovala ako ošetrovateľka v nemocnici v Uherskom Hradišti a neskôr v Domove dôchodcov ako pomocná sila v kuchyni v Kolešoviciach. Tam 23. marca 1958 zložila doživotné rehoľné sľuby. Po návrate na Slovensko v roku 1969 pracovala v Ústavoch sociálnej starostlivosti vo Svidníku a v Jabloni. Po páde komunizmu pôsobila opäť ako kuchárka v obnovenom Gréckokatolíckom seminári v Prešove. V Jabloni, necelých 20 rokov, prežila najdlhšie obdobie svojho rehoľného života. V 90-tych rokoch bola premiestnená do komunity v Ľutine, kde pôsobila ako dôchodkyňa. V tomto období vykonávala dlhý čas službu predstavenej domu a domácej kuchárky. Posledné obdobie svojho dôchodkového veku prežila v Michalovciach, kde tiež vykonávala práce v kuchyni až do posledných chvíľ svojho života. Sestra Euzébia bola služobnicou v plnom zmysle slova a to nielen vo svojom profesijnom odbore kuchárky ale aj v akýchkoľvek iných prácach. Jedna sestra spomína: „Čo oko videlo, to aj urobilo“. Bola vnímavá nielen na potreby spolusestier a to zvlášť chorých, ale aj susedov či bezdomovcov. Bola zásadová, mala rada disciplínu a poriadok. Milovala Presvätú Bohorodičku a preto v jej voľných chvíľach sme ju mohli často vidieť modliť sa sv. ruženec. Keď sa niekedy, z ľudskej slabosti prejavila jej cholerická povaha, vedela prísť, vojsť do pokory a poprosiť o odpustenie. Mala zmysel pre humor, často spievala a zabávala sestry pri rekreácii. Rada a veľa čítala, zaujímala sa o dianie v Cirkvi a vo svete, čo potom zahŕňala do svojich modlitieb. 26. decembra 2015 v čase vianočných sviatkov bola hospitalizovaná v michalovskej nemocnici. Stav jej ochorenia bol veľmi vážny. K Pánovi odišla 12. januárav2016 v Michalovciach na nemocničnom lôžku vo veku 84 rokov. Večná jej pamiatka!

 

Sr. Benedikta Mária Nováková sa narodila 1. mája 1929 v Rešove, okr. Bardejov. Sviatosť krstu a myropomazania prijala šesť dní po svojom narodení. Navštevovala osemročnú ľudovú školu vo svojej rodnej obci Rešov. Neskôr si v Čechách urobila dvojročnú ošetrovateľskú školu a tak získala profesiu ošetrovateľky. 6. novembra 1948 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. V roku 1949 z dôvodu hromadného vyvážania sestier do Čiech bola zo strany predstavených kandidátkam a novickám ponúknutá možnosť návratu domov k rodičom. Sestra Benedikta sa rozhodla odísť spolu s ostatnými sestrami do Čiech a tak spolu s nimi zdieľať rehoľný život. Pre nepriaznivé politické pomery prijala rehoľné rúcho až o osem rokov a od 1. júla 1956 jej oficiálne začalo obdobie noviciátu. Pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v Uherskom Hradišti a neskôr v Domove dôchodcov v Kolešoviciach. Tam 25. marca 1961 zložila doživotné rehoľné sľuby. Po návrate na Slovensko v roku 1969 pracovala opäť ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Rakovci nad Ondavou, až do roku 1991. Tu prežila najdlhšie obdobie svojho rehoľného života. Bola oporou mnohých – či už zamestnancov a klientov z ústavu, v ktorom pracovala, alebo ľudí z dediny. Mala láskavé, citlivé a dobre počúvajúce srdce, preto ju ľudia radi vyhľadávali a zverovali sa jej so svojimi starosťami a ťažkosťami. Počas svojho dôchodkového veku žila na viacerých miestach – najprv v Charitnom domove v Sládečkovciach a od r. 1993 v Ľutine a Michalovciach. Sestra Benedikta bola tichá, nenápadná a skromná sestra. Rozprávala málo, no veľmi dobre vnímala a chápala svoje okolie i ľudí, ktorí k nej prichádzali. Aj v čase pripútania na lôžko nestratila záujem o svoje okolie, rodinu a spolusestry. Často sa pýtala na ľudí, ktorých poznala, a na ich rodiny. Mala živý a úprimný vzťah s Bohom a Presvätou Bohorodičkou, ktorý neustále prehlbovala osobnou a spoločnou modlitbou. 24. marca tohto roku dostala náhlu mozgovú príhodu, po ktorej ostala pripútaná na lôžko a odkázaná na permanentnú pomoc a starostlivosť sestier. Toto obdobie bezvládnosti bolo pre ňu veľmi náročné a ťažké. Pán jej však ostal posilou a odpoveďou na jej ťažký kríž. Sestrám, ktoré sa o ňu starali, stále ďakovala a prosila o odpustenie, že s ňou majú toľko starostí. Bola nesmierne vďačná aj za najmenší prejav opatery a lásky. V ťažkých chvíľach sa zverovala pod ochranu Presvätej Bohorodičky a z jej úst bolo často počuť modlitbu: „Voz ňa, mamko moja, voz.“ Zomrela na zlyhanie srdca 18. októbra 2014 v Sobranciach na nemocničnom lôžku vo veku 85 rokov. Večná jej pamiatka!

 

Sr. Immakulata Mária Medvecová sa narodila 15. augusta 1927 v Abranovciach, okr. Prešov. Sviatosť krstu prijala v západnom obrade tri dni po svojom narodení. O šesť rokov neskôr, prijala vo východnom obrade sviatosť myropomazania. Navštevovala osemročnú Ľudovú školu v Abranovciach a strednú školu v Lemešanoch. V roku 1951 ukončila Vyššiu sociálnu zdravotnú školu v Košiciach. 25. mája 1969 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Po období kandidatúry a dvojročnom noviciáte zložila prvé dočasné sľuby. Doživotné rehoľné sľuby zložila 27. novembra 1976 v Prešove. Od roku 1951 pracovala ako zdravotná sestra v Košiciach a neskôr v Bardejovských kúpeľoch. Počas tohto obdobia vykonávala medzi chorými tichý apoštolát. Odtiaľ pravidelne cestovala do Košíc, na miesto tajného noviciátu, kde si vykonávala svoju rehoľnú formáciu. Od roku 1979 pôsobila ako dôchodkyňa na viacerých miestach – v Prešove, v Spišskej Novej Vsi, v Starej Ľubovni a nakoniec v Michalovciach. Sr. Immakulata mala dobré a láskavé srdce. Svoj zasvätený život prežívala v hlbokej vernosti, k čomu mnohokrát povzbudzovala aj iné sestry. Mala hlbokú úctu k Nepoškvrnenej a k Božiemu milosrdenstvu. Často sa modlila na rôzne úmysly, zvlášť za potreby kňazov, biskupov a celú Cirkev. Posledné mesiace života bola po náhlej mozgovej príhode pripútaná na lôžko. Jej zdravotný stav postupne upadal a chradol. Zvlášť posledné týždne boli ťažké a bolestivé. Pán života si ju vo svojej láske a milosti povolal 24. júna, v deň sviatku sv. Jána Krstiteľa. Zomrela vo veku nedožitých deväťdesiatich rokov života a v štyridsiatom ôsmom roku svojho zasvätenia. Večná jej pamiatka!

Sestra Jeremia Júlia Galajdová sa narodila 15. júna 1950 v Nižnej Vladiči. Tri dni po svojom narodení prijala sviatosť krstu a myropomazania. Deväťročnú základnú školu navštevovala v obciach Vyšná Vladiča a Havaj. V roku 1982 ukončila Štátnu zdravotnú školu v Prešove. Neskôr si ešte urobila misijný kurz malej teológie v Košiciach. októbra 1974 tajne vstúpila do kandidatúry sestier služobníc nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Po období kandidatúry a dvojročnom noviciáte zložila prvé dočasné sľuby. Doživotné rehoľné sľuby zložila 29. novembra 1982 v Prešove. Od roku 1974 pôsobila ako tajná rehoľná sestra. Bola zamestnaná ako zdravotná sestra v Nemocnici chirurgického oddelenia mesta Prešov a neskôr ako zdravotná sestra v zubnej ambulancii na Základnej škole Zimná, tiež v Prešove. Počas tohto obdobia svojho života vykonávala službu chorým nielen po odbornej stránke, ale aj duchovnej. Mnohým zomierajúcim tajne sprostredkovávala službu vyslúženia sviatosti zmierenia a pomazania chorých. Počas totalitného obdobia bola istý čas poverená prešovským kňazom vyučovať náboženstvo v gréckokatolíckych rodinách. V roku 1989, z dôvodu vážneho astmatického ochorenia, musela prácu v zdravotníckom prostredí ukončiť a odísť na invalidný dôchodok. V tomto novom období života sa musela naučiť žiť s ťažkou chorobou, no i napriek tomu nezabudla na skrytý apoštolát modlitby a obety. Veľa času trávila v domácej kaplnke, pretože milovala modlitbu a obetu. Dávala si rôzne úmysly, za ktoré obetovala svoje námahy, bolesti a ťažkosti choroby. Jej známy výrok „mám úmysel“ v nás často vyvolával úsmev, no myslela to s veľkou vážnosťou. Vo veľkej úcte mala svoju Gréckokatolícku cirkev, našich blahoslavených, Rád svätého Bazila Veľkého a cirkevnú hierarchiu, za ktorú sa veľa modlila. Tešila sa z každého rehoľného a kňazského povolania. Svoj zasvätený život prežívala v hlbokej láske, intimite a vernosti, k čomu mnohokrát povzbudzovala aj iné sestry. V rokoch 2001 – 2005 vykonávala službu predstavenej domu v Prešove. Bola úprimná a priama, rada rozprávala otvorene, bez zbytočných prifarbení. Spomíname na krásne chvíle prežité s ňou v kruhu spolusestier, ktoré často obohacovala svojimi humornými spomienkami a príbehmi. Milovala nielen spolusestry svojej duchovnej rodiny, ale aj svojich drahých z pokrvnej rodiny. Často ich spomínala po mene, tešila sa z ich úspechov a veľmi sa starala o to, aby kráčali po Božích cestách. Posledné roky života sa jej zdravotný stav viackrát zhoršoval, no kríž choroby a utrpenia prijala a niesla s odvahou a odovzdanosťou. Sestra Jeremia sa často zaoberala myšlienkou odchodu z tohto sveta a svoj život žila tak, aby bola stále pripravená na deň stretnutia s Pánom. Často – zvlášť vo veľké sviatky – hovorievala: „Možno dnes zomriem“ a robila všetko pre to, aby bola pripravená. Niekedy to bolo až humorné, ale dnes si uvedomujeme, aké je to vážne – neprestávať myslieť na svoj odchod z tohto sveta a na stretnutie s naším Pánom. augusta, v prvý piatok v mesiaci, v hodinke Božieho milosrdenstva si ju Pán života povolal k sebe. Vo svojej láske a milosti si ju povolal vo veku šesťdesiatdeväť rokov a v štyridsiatom štvrtom roku svojho rehoľného zasvätenia. Večná jej pamiatka!

Dňa 24. decembra 2020 sa opakovane zhoršil zdravotný stav sr. Terezky a opäť k nej bola privolaná rýchla zdravotná pomoc, ktorá ju po dôkladnom vyšetrení previezla z Domu sv. Kozmu a Damiána do nemocnice. O niekoľko dní, 2. januára 2021, v nej zomrela. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tam ostala sama a opustená. Ale to je naozaj len prvý a letmý pohľad na túto udalosť jej života. Preto ani v tomto nekrológu sa nechceme na jej život pozrieť len tak letmo, len cez prizmu výpočtu dátumov, pôsobísk a práce, ktorú vykonávala. Chceme uvidieť oveľa viac, čo Boh urobil v jej živote a čo sme my, jej spolusestry, mohli zbadať a uvidieť. Boh si Pavlínu povolal do tohto života 18. marca 1934 v Renčišove, do rodiny Mateja a Anny, ktorí okrem nej mali ešte ďalších 5 deti. O niekoľko dní, na sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke, prijala iniciačné sviatosti. Vzdelanie nadobudla na ľudovej škole v Renčišove a meštianskej škole v Sabinove. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v Československu 20. júna 1969 vstúpila v Prešove do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a po absolvovaní formácie 27. novembra 1976 zložila doživotné rehoľné sľuby. Pracovala ako úradníčka v Košiciach, ako skladníčka v podniku Geodézia v Prešove a od roku 1981 ako sakristiánka v katedrálnom chráme v Prešove až do odchodu na invalidný a starobný dôchodok v roku 1990. Naďalej však piekla prosforu a tejto službe učila aj ďalšie sestry. Žila v komunite so sestrami na provinciálnom dome na Sládkovičovej ulici. Po udalostiach Nežnej revolúcie sa zapĺňali kláštory novými rehoľnými povolaniami. Nebolo to inak ani v našej rehoľnej rodine, preto rehoľní predstavení kúpili v susedstve ďalší dom, v ktorom bol zriadený noviciát sestier služobníc. Sr. Terezka sa tak stala súčasťou života mnohých mladých sestier – noviciek a junioriek. Po zhoršení zdravotného stavu bola v roku 2007 preložená do komunity sestier v Michalovciach. O niekoľko rokov neskôr, v roku 2013, keď bola potreba 24 hodinovej opatery, bola umiestnená v našom zariadení v Dome sv. Kozmu a Damiána. Tam sa o ňu sestry a pracovníci s láskou starali a žila tam 7 rokov až do svojej smrti. Každý človek vo svojom živote má nejaké kríže a mala ich aj sr. Terezka. Snáď tým najzjavnejším bola jej choroba. Porozumieť krížom svojho života, uvidieť, prečo sú v ňom prítomné, akú majú misiu, poslanie, je obrovský Boží dar. Ako hovorí apoštol Pavol v liste Korinťanom, je to Božia múdrosť a Božia moc. Lebo každý jeden človek, ktorému nie sú osvetlené dejiny jeho života prostredníctvom Božieho Slova, vo svojom kríži uvidí iba bláznovstvo, ktoré ho pohorší, a preto začne proti svojim krížom bojovať a robiť všetko preto, aby ich odstránil zo svojho života. V tomto pokušení sme všetci každý deň. Sr. Terezka mala kríž, ktorý ju upokoroval a tak vovádzal do tajomstva Božej múdrosti a lásky. Veľmi veľa sa modlila k Sv. Duchu o dar múdrosti a máme nádej, že ju dosiahla, že tento kríž ju priviedol do hlbokého vzťahu a zjednotenia sa s Ježišom Kristom, že bol pre ňu požehnaním, lebo v ňom od začiatku žiarila láska Ježiša Krista a ona ju postupne mohla uvidieť a uveriť jej. Tak ako sa Boh o sr. Terezku staral celý život, bol s ňou aj v posledných dňoch jej života. Prv než tohto spomínaného 24. decembra 2020 odišla do nemocnice, Boh jej poslal anjela – spolusestru, aby jej pomohla nanovo uveriť a oprieť sa o jedinú istotu nášho života, o lásku a dobrotu Ježiša Krista. Aby mohla uvidieť, že všetko je márnosť a odvrátiť svoj zrak od tohto sveta aj seba samej a natrvalo sa zahľadieť do tváre Ježiša Krista. Boh vo svojej dobrote so sr. Terezkou o niekoľko dní zavŕšil túto jej osobnú paschu, jej prechod cez bránu smrti do večného života. Budeme na ňu spomínať s veľkou láskou a s vďačnosťou Bohu, že sa stala trvalou súčasťou nášho života, že sme si mohli byť sestrami i priateľkami. Bola pre nás darom. Zaopatrenú sviatosťami, v ranných hodinách, dňa 2.januára 2021, si ju Pán života povolal k sebe. Vo svojej láske a milosti si ju povolal vo veku 86 rokov a v päťdesiatom prvom roku svojho rehoľného zasvätenia. Večná jej pamiatka!

Sr. Irena Anna Protivňáková sa narodila 24. januára 1922 vo Vydrani, okres Medzilaborce. Na piaty deň po svojom narodení prijala sviatosť krstu a myropomazania. Po absolvovaní ľudovej školy v rodnej obci a meštianskej školy v Medzilaborciach 16. septembra 1938 vstúpila do rehole sestier služobníc v Prešove. Po ukončení noviciátu 23. marca 1941 zložila dočasné rehoľné sľuby a 28. augusta 1947 doživotné.V školskom roku 1940/41 absolvovala jednoročný kurz na Štátnej dievčenskej meštianskej škole v Prešove a o rok neskôr získala na Štátnej slovenskej učiteľskej akadémii v Bratislave spôsobilosť na prácu v detských opatrovniach (dnešné MŠ).V rokoch 1945 – 1947 pôsobila ako učiteľka v Trebišove a do roku 1950 v Ľutine, kde ju zastihla likvidácia reholí. V civilnom oblečení odišla do Michaloviec, aby sa spolu so sestrou Isajou Mitrovkou starala o chorú dobrodinku Teréziu Sotákovú. Do roku 1958 pracovala v našej zoštátnenej materskej škole ako školníčka a potom do roku 1969 v Združenej výrobe v Michalovciach. Jeden rok pracovala na fare v Topoľanoch ako kuchárka, kde pôsobil redemptorista o. Štefan Lazor. Do odchodu na dôchodok v roku 1979 pracovala opäť ako školníčka v MŠ v Michalovciach. Ako dôchodkyňa naďalej vypomáhala otcom redemptoristom. V roku 1998 odišla do komunity v Humennom a od roku 2005 žila opäť v komunite v Michalovciach. V obidvoch komunitách sa venovala apoštolátu modlitby, domácim prácam, pečeniu a krájaniu prosfory a práci na záhrade.Svoj zasvätený život prežívala v hlbokej láske, vernosti a intímnom vzťahu s Ježišom Kristom, k čomu povzbudzovala aj iné sestry. Bola múdra a rozvážna, čo jej pomáhalo byť dobrou predstavenou svojím spolusestrám. Veľa času trávila v domácej kaplnke. Mala dobré a citlivé srdce a medzi sestrami bola obľúbená pre svoj láskavý humor. Bola radostná, pokojná a veľmi vďačná.Posledné mesiace života sa jej zdravotný stav postupne zhoršoval, zvlášť posledné týždne, keď už bola pripútaná na lôžko, čo si vyžadovalo celodennú starostlivosť, ktorú jej sestry s láskou poskytovali.Pán života si ju vo svojej dobrote k sebe povolal 1. marca 2021. Zaopatrená sviatosťami, zomrela ticho a pokojne, v prítomnosti spolusestier vo veku 99. rokov a v 82. roku rehoľného zasvätenia.Večná jej pamiatka!