Skip to main content

Formácia

Kandidatúra

Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Gn 12,1

„Učiteľ, kde bývaš? Odpovedal im: Poďte a uvidíte!“ Jn 1, 38-39

Do Kongregácie môže vstúpiť každé dievča alebo žena, ktorá žije podľa kresťanských hodnôt, prejavuje čestný úmysel zasvätiť sa Bohu a nemá prekážky, stanovené kanonickým právom CCEO 450. Cieľom kandidatúry je postupne voviesť kandidátku do duchovného a apoštolského života Kongregácie a preveriť schopnosti a motivácie, ktoré vplývali na jej výber zasväteného života. Je to čas prípravy kandidátky na noviciát, kde kandidátka čoraz viac objavuje Boha, ale tiež poznáva seba a upevňuje sa vo svojej životnej voľbe.

Do noviciátu môže vstúpiť kandidátka, ktorá napreduje na ceste viery v duchu modlitby a služby, je schopná žiť v spoločenstve, má dostatočné zdravie, zodpovedajúce vlastnosti a potrebnú životnú zrelosť, nevyhnutnú pre život v Kongregácii.

Noviciát

„Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha a ľudí.“ Lk 2, 51-52

Noviciát je základnou školou zasväteného života. Je to obdobie, v ktorom novicka začína dávať konkrétnu formu svojmu osobnému povolaniu. Je to škola viery, cesta života, ktorá usmerňuje novicku k radikálnej voľbe pre Krista. Študuje a v praktickom živote uplatňuje evanjeliové rady, poznáva ducha Kongregácie a tým sa pripravuje, aby pochopila náročnosť povolania a odovzdala sa celkom Bohu.

Noviciát trvá dva roky. Prvý rok je kanonický, ktorý je zasvätený výlučne náboženskej a duchovnej formácii. Druhý rok je prípravou na apoštolát v Kongregácii. V tom čase sa novicka učí zosúladiť duchovný život a život v spoločenstve s apoštolátom.

Podmienky prijatia do Kongregácie:

  • svedectvo o krste a myropomazaní,

  • dovŕšený vek 17 rokov;

  • lekárske svedectvo o telesnom a psychickom zdraví;

  • svedectvo z dôveryhodných prameňoch o uspokojivom morálnom správaní sa;

  • svedectvo o slobodnom stave;

  • pre tie, ktoré už mali noviciát v inej alebo našej Kongregácii, je potrebné predložiť odporúčajúci list s udaním príčin, pre ktoré odišla z noviciátu;

  • cirkevné a civilné svedectvo o uvoľnení z manželskej zmluvy;

Modlitba za nové povolania

Pane, ty si vložil do našich rúk budovanie sveta
a zveľaďovanie tvojej Cirkvi.
Zveril si nám ohlasovanie tvojho Evanjelia
a čakáš na nás v chudobných, trpiacich a opustených,
vo všetkých našich bratoch a sestrách.
Pred nami sa otvárajú mnohé cesty a ozývajú sa mnohé hlasy,
ktoré by nás mohli pomýliť.
Medzi tým všetkým je tvoje volanie také silné a príjemné
a v ničom neobmedzuje našu slobodu.
Nedovoľ, aby ľudia, idey a okolnosti prekazili
alebo oslabili naše pevné rozhodnutia.
Urob, aby naša zodpovednosť stále rástla,
a chráň našu slobodu, aby každý z nás
sa slobodne a s láskou odovzdal službe Bohu a blížnemu až do konca.
Amen.

Povolanie a služba

„Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.“
Ž 141,2
„Pozornosť na Boha má byť upriamená tak, akoby na svete nikoho nebolo, len Boh a ja.“ bl. Jozafata

Najprv nech je známe, že kresťanovi patrí vždy sa usilovať, aby sa zjednocoval s Bohom, svojím Stvoriteľom, ktorý miluje, požehnáva a je najlepším dobrom človeka…, lebo centrom duše, ktorú stvoril Boh, je iba on sám. Skrze neho ona prijala bytie, v ňom večne žije. To je prirodzenou potrebou človeka – spájať sa s tým, ktorý je jej pôvodcom i konečným cieľom, jej zmyslom. Tak, ako rieka nemôže existovať bez žriedla, z ktorého vytryskne, tak si ani duša nezachová svoju sviežosť a vitalitu, pokiaľ nie je ustavične napojená na prameň svojho jestvovania. Azda najkrajšie túto skutočnosť vyjadril sám Kristus v podobenstve o viniči a ratolestiach, keď vraví: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15, 4 – 5).

Človek je dvojaký: vonkajší a vnútorný, telesný a duchovný. Vonkajší, telesný je viditeľný, nakoľko vnútorný, duchovný, nie. Sv. apoštol Peter sa k tomu vyjadruje slovami: človek skrytý v srdci, tichého a pokojného ducha. (Porov.: 1Pt 3, 4). Ako telo, ktoré je vzaté zo zeme, do nej sa navráti, tak aj duša, ktorá je prítomná v Bohu, v ňom prebýva a navráti sa k nemu. Kvôli tomu je potrebné v tomto dočasnom živote hľadať jednotu s Bohom, aby sme sa v tom budúcom pripodobnili jemu a večne v ňom prebývali.

Istý duchovný otec povedal, že kresťanstvo človeka stojí a padá na modlitbe a o čo viac je toto pravdou v Bohu zasvätenom živote. V modlitbe sa prejavuje základný postoj človeka pred Bohom, otvorenosť nesená vierou, pokorné a vďačné prijatie, uchvátenie a obšťastnenie Bohom. „Modlitba patrí k samej našej „ľudskej prirodzenosti“. Je prvým vyjadrením vnútornej pravdy o človeku, je prvou podmienkou opravdivej slobody ducha.“ (Ján Pavol II.)

Preto naším veľkým vzorom v modlitbe je Presvätá Bohorodička, živá ikona, v ktorej je uskutočniteľná kontemplácia Boha, vstupujúceho do každodenného ľudského života. Hľadiac na ňu sa snažíme o život v ustavičnej modlitbe a nasledujeme jej otvorenosť na pôsobenie Svätého Ducha.

Žriedlom nášho modlitebného života je svätá liturgia, hlavný prameň a centrum modlitebného života sestier. Je nebom na zemi, v ktorej Slovo, ktoré prijalo telo preniká matériu a každému odovzdáva svoju spasiteľnú silu. (Porov.: Orientale Lumen, 11, K 44) Každodennou modlitbou Cirkevného pravidla (časoslova) sa sestry spájajú s celou Cirkvou, velebiac Božiu vznešenosť, ďakujúc mu za prijaté dobrodenia a prosiac ho o odpustenie hriechov. Neodmysliteľnou súčasťou duchovnosti je Ježišova modlitba a vytrvalá snaha o jej preniknutie do celého nášho bytia, čítanie Božieho slova a duchovnej literatúry, sviatosť pokánia, slávenie sviatkov liturgického roka, ktoré sestry slávia uprostred miestnej Cirkvi spolu s veriacimi, modlitba pred Kristom v Tajomstve Eucharistie, mesačné „obnovy ducha“ a ročné duchovné cvičenia.

„Opravdivá modlitba nie je žiadne bremeno, žiadny výkrik bez ozveny, žiadne volanie do neznámej diale. Je to nadýchnutie, uľahčenie, oáza v púšti, záchranná doska zo stroskotanej lode. Modlitba je niečo ako „vnútorné očisťovanie“.

Život v spoločenstve

Tvoríme spoločenstvá podľa vzoru Najsvätejšej Trojice a spoločenstva prvých kresťanov, ktorej centrom je Ježiš Kristus.

Z lásky k ľuďom a pre ich spásu sa Kristus obetoval a priniesol najväčšiu obetu na kríži. Preto skutočná jednota medzi sestrami má základ v nezištnej vzájomnej láske, ktorá si vyžaduje ochotu na obetavú službu, schopnosť prijímať blížneho takého, aký je. (Porov.: Vita Consecrata 42, K 6)

Sestry medzi sebou pestujú vzájomnú úctu a lásku, založenú na Božej láske, žijú v jednoduchosti a pokore, v pokoji a radosti, chrániac sa sebalásky. Ak sa stane, že jedna druhú urazí či urobí nejakú ujmu, vzájomné odpustenie ich vzťah zocelí a upriami na spoločné hľadanie pravdy o sebe a jej prijatí.    Sestry sa učia navzájom si slúžiť, byť súcitnými a citlivými.

V našej Kongregácii sa náležite prihliada na talenty a schopnosti každej sestry, ktoré nepotláča, ale podľa možnosti a potrieb dáva príležitosť na ich rozvoj, usmerňujúc ich k spoločnému cieľu.

Výsadné miesto v Kongregácii majú staršie a choré sestry, ktoré vnášajú do spoločenstiev svoju životnú skúsenosť, vydávajúc tak svedectvo vernosti povolaniu.

Tradíciou Kongregácie a evanjeliovou črtou je pohostinnosť.