Warning: Use of undefined constant minor - assumed 'minor' (this will throw an Error in a future version of PHP) in /nfsmnt/hosting1_2/a/a/aa07f944-88a3-4a90-ac7b-5a15d30718c2/sluzobnice.sk/web/wp-config.php on line 6
História – Sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie Skip to main content

História

Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie (SSNPM) je prvou činnou kongregáciou (rehoľou) byzantského obradu, ktorá vznikla pre potreby ukrajinských gréckokatolíkov koncom 19. stor. v Haliči. V súčasnosti – ako sa uvádza na oficiálnej stránke tejto rehole (www.sisterssmi.org) – je otvorená aj na potreby iných národov, bez ohľadu na ich vierovyznanie či konfesionálnu príslušnosť. Jej cieľom je oslavovať Boha, „vychovávajúc srdce národa a slúžiac tam, kde je to najpotrebnejšie – pozdvihovať národ duchovne, morálne a kultúrne.”

Dejiny. Kongregácia Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie (SSNPM) bola založená v r. 1892 v dedinke Žužeľ (dnes Žužeľany) v západnej Haliči v Sokaľskom regióne (Ukrajina). Išlo o prvú ukrajinskú rehoľu apoštolského života, ktorá sa zrodila z aktívnej spolupráce rehoľného a eparchiáleho duchovenstva, a to konkrétne baziliánskeho kňaza o. Jeremiáša Lomnického OSBM a preláta o. Cyrila Seleckého, horlivého a oddaného farára v dedinke Žužeľ a Sr. Jozafaty Hordaševskej, ktorú pápež Ján Pavol II v júni 2001 vyhlásil za blahoslavenú.

Spoluzakladatelia. Spomínané tri osoby, zapálené za ideu novej rehole, považuje kongregácia za svojich spoluzakladateľov. Každý z nich prispel do toho diela vlastným dielom. O. Jeremiáš bol duchovným radcom a viedol prvé sestry; o. Cyril sa staral o ich materiálne zabezpečenie v prvých rokoch existencie kongregácie; a bl. sr. Jozafata sa stala živým príkladom, ako uskutočňovať ideál modlitby a služby a byť nablízko núdznym v realite každodenného života.

Rozvoj kongregácie. Koncom 19. stor., keď v istom čase (1894 r.) zrazu vzrástol počet mladých dievčat, ochotných slúžiť Bohu, Cirkvi a chudobnému ukrajinskému národu, vznikla potreba otvoriť noviciát pre nové kandidátky v Krystynopoli (dnes Červonohrad), a následne ďalších rehoľných domov vo všetkých troch vtedajších eparchiách západnej Ukrajiny: přemyšlskej, ľvovskej a stanislovovskej (dnes ivano-frankivská).

Medzi gréckokatolíkmi v diaspore. O desať rokov neskôr nová kongregácia už tak vzrástla počtom, že mohla vyslať štyri rehoľné sestry do Kanady za ukrajinskou emigráciou. V r. 1935 tamojšie sestry rozšírili svoj apoštolát aj na USA a r. 1994 na Austráliu. V r. 1910 vycestovalo sedem sestier do Brazílie. Na pozvanie ukrajinského gréckokatolíckeho biskupa z Argentíny, brazílske sestry rozšírili svoje pôsobenia od r. 1965 aj na Argentínu. Patrí teda k výraznej charakteristike kongregácie, že ide pôsobiť medzi gréckokatolíkov, ktorí sa vysťahovali zo svojej pôvodnej vlasti, či regiónu. Počnúc od r. 1902 kongregácia rozvinula svoje pôsobenie v eparchiálnych úradoch a kňazských seminároch v rôznych častiach Európy; najprv v Ľvove, potom v Chorvátsku (Križevci), Srbsku a v r. 1928 na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi (v prešovskej a mukačevskej eparchii).

Prenasledovanie. Po druhej svetovej vojne, v dôsledku zmeny politickej situácie (nové štátne hranice, pripojenie Ukrajiny a Podkarpatska k ZSSR) istá skupina sestier vrátane rehoľných predstavených odišla cez Československo do Ríma, kde už vtedy pracovali sestry služobnice v Kolégiu sv. Jozafata. Postupne hľadali miesto, kde by mohli zriadiť nový generálny dom kongregácie, čo sa im aj podarilo. Dekrétom zo dňa 15. mája 1947 bol teda generálny dom kongregácie premiestnený z Ľvova do Ríma, kde sídli dodnes na Via Cassia 102. Ďalšie sestry zostali v Poľsku, Srbsku a Slovensku, kde dodnes pôsobia medzi gréckokatolíkmi. Postupne sa tieto neveľké komunity sestier rozvinuli na provincie s vlastným noviciátom. Ako odpoveď na potreby Cirkvi v 60-tych rokoch minulého, začali sestry služobnice pôsobiť medzi deťmi a mládežou a tiež pri starostlivosti o chorých tam, kde majú svoje misijné stanice: vo Francúzsku (Paríž, Lurdy) a Veľkej Británii (Londýn, Bradford). V súčasnosti sestry služobnice pôsobia v 15 krajinách sveta. Snažia vykonávať svoj apoštolát vo vernosti prvotnej charizme svojich zakladateľov, a to vzhľadom súčasné životné podmienky.

Prešov. Do prešovskej eparchie prišli na pozvanie biskupa bl. Pavla P Gojdiča OSBM, a to 14. septembra r. 1928 do Prešova, kde viedli sirotinec.

Slovenská provincia. Na Slovensku sú sestry služobnice združené v Provincii Svätého Ducha, v ktorej pôsobí vyše 70 rehoľných sestier. Svoj provinciálny dom majú na Sládkovičovej ul. v Prešove. Okrem neho žijú sestry v ďalších 14 komunitách v prešovskej a košickej eparchii. Sr. Štefánia Jurčenková v súčasnosti pôsobí v generálnom dome v Ríme ako generálna radkyňa. Provinciálnou predstavenou je sr. Petra Sičáková, ktorá vstúpila do rehole tajne ešte počas totality. Sestry služobnice pred r. 1950 v Prešove viedli sirotinec. Po r. 1968 pôsobili niektoré sestry verejne v sakristii katedrály. Bola to napr. sr. Eufémia (pôvodom z Přemyšla) a niektoré ďalšie tzv. Dubčekove sestry, medzi nimi napr. sr. Tarzícia. Väčšina sestier však ďalej v dôsledku normalizácie pôsobila tajne, nemohli nosiť rehoľné rúcho, keďže režim nedovoľoval reholiam verejne pôsobiť. Svoju apoštolskú činnosť mohli naplno rozvinúť až po r. 1989. Začali pôsobiť v kňazskom seminári (tam bol predtým sirotinec, ktorí viedli), potom tiež na biskupskom úrade v Prešove i v Košiciach, v nemocniciach, v katechéze, v pastorácii mládeže atď. V Prešove napr. vedú Dom sv. Kozmu a Damiána, kde poskytujú sociálne a opatrovateľské služby pre starých a nemocných.

Erb kongregácie, schválený na prvej generálnej kapitule v Ľvove v r. 1907 sa skladá z písmena M (prvé písmeno mena P. Márie), nad ktorým je umiestnený kríž – prameň a cieľ života sestier. Okolo písmena „M“ sú umiestnené tri malé hviezdy. Tieto hviezdičky majú mnohostrannú symboliku: symbolizujú tri teologálne čnosti: vieru, nádej a lásku; tiež sú symbolom troch rehoľných sľubov (poslušnosť, čistota a chudoba) a troch čností, ktorými sa majú vyznačovať sestry služobnice: tichosť, pokora, a vzájomná láska. Hviezdičky predstavujú aj tri základné charizmy kongregácie: katechéza (výchova), starostlivosť o chorých, a o krásu Božieho domu. Heslom kongregácie znie: “Sláva Bohu, česť Márii, nám pokoj!“.

 

Sestra Jozafata Michajlina Hordaševská, prvá sestra služobnica Nepoškvrnenej Panny Márie, sa narodila  20. 11. 1869 vo Ľvove a osem dní na to prijíma vo Ľvovskej Cerkvi sv. apoštolov Petra a Pavla sviatosť krstu a myropomazania.

Rodinu Hordaševských  Darca  všetkého dobra obdaroval štyrmi deťmi ešte pred Michaelou  a ďalšími štyrmi  po nej. Chudobní kresťanskí rodičia – pracovitý  stolár  reštaurátor Jakub Pukas a dobrá, obetavá Ksenia Hordaševská – ich prijímajú  v jednoduchej a hlbokej zbožnosti a dôvere v Božiu starostlivosť a prozreteľnosť.

Michaela  je pekným dieťaťom. Ako šesťročnú ju zapisujú do Školy svätého Antonija. Už v tomto veku prejavuje výrazné znaky zbožnosti a čností. So svojou sestrou Annou sa často  hrávajú na pustovníčky a jedia korienky.

Po ukončení  základnej školy – hoci  s vyznamenaním – musí nastúpiť do práce vo fabrike na výrobu skla, aby pomohla rodine. Aj v tomto prostredí sa osvedčuje ako svedomitá v práci a horlivá v náboženskom živote. Rada a spontánne – ak je to potrebné – učí katechizmus, a veľmi často sa zúčastňuje   cirkevných bohoslužieb.

Michaela má devätnásť rokov, keď otcovia Baziliáni dávajú pre ľvovskú mládež duchovné cvičenia. Mladučká a horlivá dievčina spoznáva o. Jeremiáša Lomnického, OSBM, ktorý sa stáva jej duchovným vodcom. S jeho dovolením 24. júna 1889 v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove skladá súkromný sľub čistoty na jeden rok a neskôr ho obnovuje na tri roky.

Otec Lomnický vidí v Michaele neobyčajnú dušu a vedie ju k hlbokému spojeniu s Kristom.  Je svedkom toho, ako v mladej dievčine rastie príťažlivosť k rehoľnému životu a ako sa vážne zamýšľa nad povolaním k úplnému zasväteniu sa Bohu. Istý čas sa zaoberá myšlienkou vstúpiť k sestrám Baziliánkam.

Tvorca ľudských dejín má s ňou však iné plány. V Božej múdrosti sa totiž napĺňa čas na zrod Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a Michaela má v tomto pláne pripravenú úlohu. Cez o. Jeremiáša dostáva ponuku stať sa spoluzakladateľkou a prvou Sestrou služobnicou.  Ako o tom neskôr sama  píše,   spočiatku   sa  tejto  myšlienky zľakla. Keď ale uvážila, aké veľké sú potreby jej duchovne opusteného národa, rozhodla sa a ochotne sa oddala na službu Bohu v začínajúcej  Kongregácii.

Bola to prvá kongregácia s aktívnym spôsobom života v našom obrade. Aby Michaela mohla skúsiť a zároveň sa trochu zaučiť takémuto spôsobu rehoľného života, odchádza na nejaký čas k poľským sestrám Feliciánkam do  Žovkvi.

Po tejto skúsenosti si s pomocou svojej sestry Anny navrhuje a šije rehoľné rúcho a 24. augusta 1892 ho v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove ho slávnostne prijíma. Zároveň dostáva nové meno – Jozafata.

Po obliečke odchádza do domu, ktorý v Žuželi pripravil o. Selecký – jeden zo zakladateľov Kongregácie – pre Sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu sa stretáva s kandidátkami – dievčatami, ktoré už skôr prejavili záujem o takýto spôsob života. Je im predstavenou a učiteľkou. Dňa 20. novembra 1892 verejne skladá na tri roky svoje prvé rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, pričom  jej deväť kandidátok má obliečku.

Sestra Jozafata sa starostlivo venuje  formácii prvých noviciek, ale súčasne apoštoluje a horlivo pomáha svojmu národu. Už v r. 1893 otvára v stodole prvú materskú školu, ktorú vedie jej rodná sestra Anna, rehoľným menom Arzénia. Všetky sestry spoločne dbajú o duchovné povznesenie svojho národa – učia deti i ženy, starajú sa o Božie chrámy, o chorých. Oheň, ktorý misiami otcovia Baziliáni zapaľujú,  ony udržujú a žijú s národom. Mladá, ale prezieravá Jozafata vštepuje sestrám hlbokú lásku k národu, uprostred ktorého majú vykonávať svoju misiu.

Pod múdrym a neúnavným vedením s. Jozafaty sa Kongregácia, aj napriek veľkým ťažkostiam, rýchlo rozrastá. Zakladá nové domy a časom posiela sestry aj do iných krajín  (Kanada, Chorvátsko, Brazília…). Všade, kde len môže, pomáha a organizuje sestrám duchovný život a slúži tam, kde je najväčšia potreba. Snaží sa dvíhať národ duchovne, morálne a kultúrne. Dňa 11. mája 1909 s. Jozafata skladá doživotné sľuby.

V r. 1914 nastupuje poslednú etapu svojho života – svoju krížovú cestu. Začína sa jej choroba – tuberkulóza kostí. Po dlhom a ťažkom utrpení na tomto kríži ako 49 ročná, odovzdáva dňa 7. 4. 1919  svoju  svätú   dušu   Pánovi. Stáva   sa   to,   čo   už  skôr predpovedala, že zomrie na sviatok Blahoviščenija – Zvestovania (podľa juliánskeho kalendára). V čase jej smrti Kongregácia sestier služobníc už má 400 sestier a 40 domov.

Aj na smrteľnej posteli vyjavuje s. Jozafata túžbu po tom, aby sestry boli sväté. Jej životná duchovnosť – veľmi prirodzená a jednoduchá, zameraná na pravdu, čiže na Boha a jeho svätú vôľu – sa prejavuje aj pri smrti v poslednej modlitbe: Ježiš, Ježiš, chcem len teba! Ježiš, Mária, Jozef, vám oddávam svoju dušu!

Sestra Jozafata je nám príkladom vernosti svojmu povolaniu až do konca. Je nám príkladom aj v službe iným, najmä tým, ktorí to najviac potrebujú. Naozajstným darom pre nás všetkých je jej jednoduchosť a prispôsobenie sa každému.

 6. apríla 1998 vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. sestru Jozafatu za úctyhodnú a 27. júna 2001 za blahoslavenú. Blahorečenie prebiehalo na Ukrajine vo Ľvove za prítomnosti  1,5 milióna gréckokatolíkov z celej Ukrajiny, Poľska, Maďarska a Slovenska.

Teraz sa prepodobna matka Jozafata za nás všetkých prihovára u nebeského Otca a na jej príhovor sa udialo už mnoho zázrakov – uzdravení duše i tela.  Prepodobna matka Jozafata je patrónkou rodín, detí, sirôt, mládeže, chorých i umierajúcich. Spolu so sestrou Jozafatou vyhlásil Sv. Otec za blahoslavenú aj sr. Tarzíciu Oľgu Mackovú – mučenicu za vieru. Ich životy nám týmto ponúkol ako vzory hodné nasledovania, ako aktuálnu školu najväčších hodnôt, ktorými sú láska  k Bohu a láska k blížnemu.

Sestry vo svete

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha  a naučte ich zachovávať všetko, čo som Vám prikázal.“ Mt 28, 19 – 20

1902 – Kanada –  www.ssmi.org

1906 – Chorvátsko

1911 – Brazília –  www.irmasmi.com.br

1915 – Srbsko

1928 – Slovensko

1932 – Vatikán –  www.sisterssmi.org

1935 – U.S.A – www.ssmi-us.org

1940 – Poľsko

1947 – Taliansko

1947 – Francúzsko

1965 – Argentína

1969 – Nemecko

1994 – Austrália

2000 – Kazachstan

Dom rekolekcii na Ukrajine  – www.rekoldim.com