Životopis o. Jeremiáša Lomnického, OSBM, spoluzakladateľa Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie
„Odtrhni srdce od všetkého, hľadaj Boha a nájdeš ho.“
Zrnká povzbudení od o. Jeremiáša Lomnického
Ivan Lomnický sa narodil sa 8. Februára 1860 v dedine Kavs´k v Drohobyc´kom dekanáte Peremyšskej eparchie v rodine miestneho kňaza Mychajla Lomnického a Márie, rodenej Haščyc, ako prvorodený syn. Študoval na Ľvovskom akademickom gymnáziu v rokoch 1870 – 1873. V rokoch 1873 – 1876 pokračoval v štúdiu na Reálnom gymnáziu pomenovanom po Francovi Jozefovi v meste Drohobyč. Potom pokračoval v štúdiu v mužskom učiteľskom seminári vo Ľvove.
V r. 1880 až 1882 začal pracovať ako učiteľ 6 – triednej verejnej školy v dedine Kozariv.
Dňa 28. septembra 1882 vstúpil do noviciátu otcov baziliánov, tam prijal rehoľné meno Jeremiáš. Dňa 17.5 1884 zložil prvé rehoľné sľuby a začal filozoficko – teologické štúdia pod vedením otcov jezuitov. Večné sľuby zložil v Dobromyli 22.5. 1887. V rokoch 1886 až 1888 bol riaditeľom ich Lavrivs´kej školy a zároveň učiteľom štvrtej triedy.
V meste Horodok nad Dnestrom spolu s otcami jezuitmi zorganizoval prvú ľudovú misiu. V Krakovskom jezuitskom kolégiu doplnil si svoje štúdia v rokoch 1889 – 1891, kde nadobudol špecializáciu v oblasti morálnej teológie.
Po návrate z Krakova v r. 1891 vyučoval ukrajinský jazyk a históriu mladých mníchov v Dobromyli. V tomto období začal aktívnu misionársku činnosť v oblasti Haliče. Počas svojho života viedol 51 ľudových misií.
Od 16. do 21. 5. 1891 viedol misie v dedine Žužeľ v Peremyšeľskej eparchii, počas ktorých sa u neho prihlásilo niekoľko miestnych dievčat s túžbou, aby im pomohol vstúpiť do kláštora. Táto udalosť bola prvým impulzom k založeniu novej Kongregácie Sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorá bola prvou činnou i misijnou kongregáciou vo východnom gréckokatolíckom obrade.
V dedinke Žužeľ z iniciatívy o. Jeremiáša a za materiálnej pomoci o. Cyrila Seleckého 28. augusta v r. 1892, bola založená Kongregácia SSNPM, ktorej prvou sestrou sa stala dnes už blahoslavená Matka Jozafata Michajlyna Hordaševská. V roku 1893 sa zdržiaval v kláštore v Dobromyli. Začiatkom septembra 1894 sa presťahoval do Krystynopoľa, kde bol otvorený noviciát SSNPM, aby prevzal duchovné vedenie sestier. V tom istom období prednášal morálnu teológiu baziliánskym študentom.
Od roku 1895 do roku 1898 bol predstaveným kláštora v Mychajlivci. V r. 1898 ho metropolita Silvester Sembratovič ustanovil za komisára SSNPM, čím sa stal duchovným a administratívnym predstaveným inštitúcie. V r. 1899 sa zdržiaval v Žovkve a r. 1900 vykonával svoju službu vo Ľvove. V r. 1901 bol ustanovený za predstaveného v Krasnopušči. V r. 1902 plnil jemu zverené úlohy v Krystynopoli. 22. Júla 1902 prijal metropolita Andrej Šeptyckij rezignáciu otca z postu komisára SSNPM. V rokoch 1903 – 1905 bol predstaveným v Ulaškivciach.
V rokoch 1904 -1908 uskutočnil dve cesty do Ruska s úmyslom obrátiť pozornosť ruskej vlády a spoločnosti na existenciu Gréckokatolíckej Cirkvi na Cholmščyne a Pidljaši. /na ruských územiach prevládalo presvedčenie, že gréckokatolíci už neexistujú/. V tom čase z poverenia metropolitu Andreja Šeptického pomáhal pri založení Ruskej gréckokatolíckej cirkvi, dokonca existovala myšlienka ustanoviť o. Jeremiáša za biskupa tejto cirkvi.
V roku 1906 pôsobil v Drohobyči, kde dokončil /ÚSTAVU/ prvú osobitne napísanú KONŠTITÚCIU pre sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie.
Od r. 1907 do 1915 bol rektorom Stanislavovského seminára. Prednášal pastorálnu teológiu, rétoriku, metodiku, katechetiku a homiletiku.
24. januára v roku 1915 bol zadržaný ruskými okupantmi a 5. februára 1915 bol vyvezený do vyhnanstva v Rusku do mesta Symbirsk.
Vyše ročný pobyt vo vyhnanstve sa podpísal aj na jeho zdraví. Koncom júna 1916 sa niekoľko dní liečil na zápal pohrudnice. Dňa 3. júla 1916 došlo k zhoršeniu zdravotného stavu, dostal ischemický atak, ktorému v ten deň podľahol. Pred smrťou sa vyspovedal, obnovil rehoľné sľuby, prijal sviatosť Eucharistie a pomazanie chorých. Zomrel v Symbirsku v 56. roku života, v 34. roku rehoľného života a 30. roku kňazstva. Na jeho pohrebe sa zúčastnilo veľa ľudí, bez rozdielu národností aj mnohí miestny obyvatelia. Prítomní vyhnanci dosvedčili, že bol obdarený úžasnými ľudskými i duchovnými hodnotami a jeho prítomnosť bola podporou aj príkladom vytrvalej viery a nádeje pre mnohých vyhnancov.