Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie (SSNPM) je prvou činnou rehoľou byzantského obradu, ktorá vznikla pre potreby ukrajinských gréckokatolíkov koncom 19. stor. v Haliči. V súčasnosti je otvorená aj na potreby iných národov, bez ohľadu na ich vierovyznanie či konfesionálnu príslušnosť. Kongregácia vznikla v r. 1892 v dedinke Žužeľ v západnej Haliči na Ukrajine. Zrodila sa z aktívnej spolupráce rehoľného a eparchiáleho duchovenstva, a to konkrétne baziliánskeho kňaza o. Jeremiáša Lomnického OSBM, preláta o. Cyrila Seleckého, horlivého a oddaného farára v dedinke Žužeľ a sr. Jozafaty Michaely Hordaševskej, ktorú pápež Ján Pavol II. v r. 2001 vyhlásil za blahoslavenú.
Kongregácia vznikla v r. 1892 v dedinke Žužeľ v západnej Haliči na Ukrajine. Zrodila sa z aktívnej spolupráce rehoľného a eparchiáleho duchovenstva, a to konkrétne baziliánskeho kňaza o. Jeremiáša Lomnického OSBM, preláta o. Cyrila Seleckého, horlivého a oddaného farára v dedinke Žužeľ a sr. Jozafaty Michaely Hordaševskej, ktorú pápež Ján Pavol II. v r. 2001 vyhlásil za blahoslavenú. Koncom 19. stor., kedy veľmi vzrástol počet mladých dievčat, ochotných slúžiť Bohu, Cirkvi a chudobnému ukrajinskému národu, vznikla potreba otvoriť noviciát pre nové kandidátky v Krystynopoli a následne ďalších rehoľných domov vo všetkých troch vtedajších eparchiách západnej Ukrajiny: – přemyšlskej, ľvovskej a stanislovovskej.
O desať rokov neskôr nová kongregácia už tak vzrástla počtom, že mohla vyslať štyri rehoľné sestry do Kanady za ukrajinskou emigráciou. V r. 1935 tamojšie sestry rozšírili svoj apoštolát aj do USA a r. 1994 do Austrálie. V r. 1910 vycestovalo sedem sestier do Brazílie. V r. 1965 brazílske sestry rozšírili svoje pôsobenia aj v Argentíne. Od r. 1902 kongregácia rozvinula svoje pôsobenie v eparchiálnych úradoch a kňazských seminároch v rôznych častiach Európy, najsamprv vo Ľvove, potom v Chorvátsku (Križevci), Srbsku, na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi (v prešovskej a mukačevskej eparchii).
Po druhej svetovej vojne, v dôsledku zmeny politickej situácie (nové štátne hranice, pripojenie Ukrajiny a Podkarpatska k ZSSR) istá skupina sestier vrátane rehoľných predstavených odišla cez Československo do Ríma, kde už vtedy pracovali sestry služobnice v Kolégiu sv. Jozafata. Postupne hľadali miesto, kde by mohli zriadiť nový generálny dom kongregácie, čo sa im aj podarilo.
Dekrétom zo dňa 15. mája 1947 bol teda generálny dom kongregácie premiestnený z Ľvova do Ríma, kde sídli dodnes na Via Cassia 104. Ďalšie sestry zostali v Poľsku, Srbsku a na Slovensku, kde dodnes pôsobia medzi gréckokatolíkmi. Postupne sa tieto neveľké komunity sestier rozvinuli na provincie s vlastným noviciátom.
V 60-tych rokoch minulého storočia, začali sestry služobnice pôsobiť medzi deťmi, mládežou a chorými tam, kde majú svoje misijné stanice – vo Francúzsku (Paríž, Lurdy) a Veľkej Británii (Londýn, Bradford).
V súčasnosti má kongregácia približne 490 sestier, 90 asociátov a pôsobí v 12 krajinách sveta.
Slovenská história
Do prešovskej eparchie prišli sestry služobnice na pozvanie biskupa bl. Pavla Petra Gojdiča OSBM, 10. septembra r. 1928. Vladyka P. P. Gojdič, navštívil v roku 1927 Halič, kde sa vo Ľvove stretol s metropolitom Andrejom Šeptickým. Tu videl apoštolát sestier služobníc vo výchove mládeže a detí a tak sa obrátil na vtedajšiu predstavenú sr. Veroniku Gargiľovú s prosbou o misiu sestier na Slovensku, ktorá mu prisľúbila pomoc.
Dňa 10. septembra 1928 prišli prvé sestry na Slovensko do Prešova, aby tu realizovali charizmu našej Kongregácie v miestnej gréckokatolíckej cirkvi. Boli to sr. Eudokima Vološinová, predstavená, sr. Mitrofana Michalecká, určená pre výchovu detí, sr. Teónia Blizňuková, zástupkyňa predstavenej pridelená na práce v kuchyni a sr. Kriskentia Hodovanská, určená pre pomoc chorým a pre prácu v chráme. Po príchode sestry takmer rok pracovali a bývali v bohosloveckom seminári. Neskôr sa presťahovali do biskupskej rezidencie až do roku 1934, kedy odišli bývať do novovybudovaného kláštora a sirotinca v Prešove. Začali sa venovať výchove sirôt a pokračovali vo výchove detí a mladých dievčat.
Sestry apoštolovali nielen medzi sirotami, ale venovali sa aj dievčatám v Krúžku sv. Anny, ktorý bol zriadený pri prešovskej farnosti. Stretávali sa v nedele a sviatky. Sestry ich učili chrámové piesne, čítali náboženskú literatúru, starali sa o duchovné potreby dievčat. Tiež s nimi pripravovali rôzne kultúrne programy.
V ďalších rokoch, keď sa rýchlo rozšírili rady sestier a noviciát bol zriadený v Prešove, sestry začali pôsobiť aj na iných miestach, kam ich pozývali otcovia redemptoristi alebo vladyka Pavol Gojdič. V Michalovciach a Ľutine vybudovali kláštory, v ktorých zriadili materské škôlky a internát pre dievčatá, aby mohli vychovávať srdce národa – dobré matky. V Trebišove sestry žili v podnájme, aj tu pôsobili ako učiteľky v národnej škole a materskej škôlke. Navštevovali chorých v ich domoch, modlili sa s umierajúcimi, pripravovali ich k prijatiu sviatostí, starali sa o miestne chrámy, piekli prosforu, šili bohoslužobné rúcha. Po vojne v kláštore sestier v Michalovciach otcovia redemptoristi dávali duchovné cvičenia.
Vďaka vladykovi Pavlovi Gojdičovi už koncom roka 1945 prijali sestry prácu v nemocnici v Uherskom Hradišti a tiež v juvenáte otcov redemptoristov v Libějoviciach na Morave. Libějovice a Uherské Hradište sa stali útočišťom pre utekajúce sestry z Haliče. Spolu 28 ukrajinských sestier začalo pôsobiť v Československu, ktoré bolo v tomto čase ešte demokratické.
V júni 1947 dekrétom z Kongregácie pre východné cirkvi bola v Československu ustanovená viceprovincia a prvou viceprovinciálnou predstavenou bola menovaná sr. Filareta Fedinová. Za patróna viceprovincie si sestry vybrali Svätého Ducha. Hneď po roku od týchto udalostí sa začala nová etapa histórie sestier služobníc, nakoľko v ČSR nastal politický prevrat a následne prenasledovanie cirkvi.
Po štátnom prevrate v Československu r. 1948, kedy sa k moci dostala komunistická diktatúra, štátna polícia vyvinula silný nátlak na sestry, ktoré boli nútené opustiť svoje kláštory a misijnú činnosť, ktorú s láskavou horlivosťou vykonávali. Niektoré sestry odišli do civilu, aby zostali na Slovensku medzi veriacimi a pokračovali vo svojej misii ale za úplne iných podmienok. Iné sestry v habite boli vyvezené do sústreďovacích táborov na Slovensku – Kostolná pri Trenčíne, Modrá, Sládečkovce a na Morave – Malá Štáhle, Krásna Lipa. Ďalšie odišli k naším sestrám na Moravu do Uherského Hradišťa, ktoré tu pracovali v nemocnici spolu s krížovými sestrami, a odtiaľ neskôr boli prinútené ísť do západných Čiech, do Kolešovíc.
Začiatkom roka 1949 boli sestry v sirotinci v Prešove navštevované štátnymi orgánmi. Siroty zobrali do štátnych okresných detských domovov. Sestry vypočúvali, aj zadržali vo vyšetrovacej väzbe. Štátna polícia robila silný nátlak a tak sestry boli prinútené opustiť kláštor a sirotinec. Štyri sestry po odchode zo sirotinca zostali v biskupskej rezidencii vladyku Pavla Gojdiča až do úplnej likvidácie gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950. Podobný osud zasiahol aj sestry v Michalovciach, Ľutine a Trebišove. V Ľutine a Michalovciach sa kláštor so škôlkou stal majetkom štátu a sestry boli prinútené odísť preč. V Trebišove všetky rehoľné sestry – učiteľky dostali prepúšťacie dekréty zo školstva a následne ich štátna moc vyviezla do tábora do Kostolnej pri Trenčíne. Takto v priebehu niekoľkých mesiacov rokov 1949-1950 boli zlikvidované a poštátnené všetky naše kláštory.
Novicky, kandidátky a niektoré sestry, po nástupe komunizmu k moci, odišli zo Slovenska a našli domov i prácu v nemocnici v Uherskom Hradišti na Morave, kde už naše sestry pracovali od roku 1945 po boku krížových sestier na rôznych oddeleniach nemocnice ako ošetrovateľky. Vladyka Pavol Gojdič sestry navštevoval a neskôr aj vladyka Vasiľ Hopko, prešovský hieromučeník, ktorý neskôr za sestrami prichádzal aj s inými kňazmi do Kolešovíc. Zmena situácie nastala v roku 1955, kedy štátne orgány prepúšťali rehoľné sestry z nemocníc a tak bolo 24 sestier nútených odísť z Uherského Hradišťa do Kolešovíc v českom pohraničí. Tam žili a pracovali v domove dôchodcov. So sestrami tu žili až do svojej smrti aj provinciálna predstavená sr. Filareta Fedinová a magistra noviciátu sr. Mitrofana Michalecká. Sestry pracovali v práčovni, kuchyni, upratovali, neskôr, keď vyštudovali stredné zdravotné školy, pracovali aj ako zdravotné sestry. Starali sa tiež o miestny chrám a farskú katechézu.
Vďaka starostlivosti Východnej kongregácie a právam, ktoré dostala viceprovincia v Českoslovenku jednotlivými dekrétmi, mohli sestry pokračovať v rehoľnom živote aj v zmenených životných podmienkach. Aj keď 18 rokov nebolo možné prijímať nové členky do rehole, neprivádzalo to sestry k strate dôvery v silu zasväteného života, ktorý vždy bude prítomný a pôsobiaci v Cirkvi.
V roku 1968 nastúpilo v Československu obdobie Pražskej jari – obdobie uvoľnenia napätia a prenasledovania cirkvi. Svojich práv sa domáhala aj gréckokatolícka cirkev, ktorá v predchádzajúcich rokoch trpela najviac. Túto situáciu využil vladyka Vasiľ Hopko, ktorý stále žil pod policajným dozorom v internačnom tábore – kláštore v Oseku v Čechách. Obrátil sa so žiadosťou obnovy gréckokatolíckej cirkvi na parlament v Prahe, a tak sa legalizácia gréckokatolíckej cirkvi stala udalosťou zásadného významu v tomto období politického uvoľnenia.Preto od polovice roku 1968 sa viceprovinciálna predstavená sr. Veronika Zbihlejová usilovala o to, aby sa aspoň polovica sestier presťahovala z Čiech na východné Slovensko ku gréckokatolíkom.
Príchod sestier na Slovensko nebol jednoduchý a bol sprevádzaný mnohými ťažkosťami a komplikáciami. Aj napriek tomu prvé sestry prichádzali na Slovensko už od januára 1968 a to najprv do Prešova, kde si prenajali dom, lebo v kláštore a sirotinci bol z rozhodnutia štátu umiestnený pravoslávny seminár. V prenajatom dome spolu so sestrami dva a pol roka žil aj vladyka Vasiľ Hopko, kým mu úrady nevrátili jeho vlastný dom v Prešove. Po 19. rokoch ľudia prežívali Veľkú noc a vzkriesenie gréckokatolíckej cirkvi v roku 1969 vo vrátenom katedrálnom chráme, kde privítali svojho biskupa, kňazov a sestry, ktorí sa vrátili z vyhnanstva. Sestry v katedrálnom chráme pracovali ako sakrestianky, šili všetko potrebné pre naše chrámy, maľovali obrazy na zástavy, prali kňazské rúcha a varili obedy pre miestnych kňazov. Zo začiatku pomáhali v kancelárii na ordinariáte (biskupskom úrade), s expedíciou obnovených časopisov našej miestnej cirkvi – Blahovistnik a Slovo, rozosielali kalendáre týchto časopisov. Sestry pripravovali deti k prvému svätému prijímaniu, k prijatiu sviatosti myropomazania, učili mládež spievať náboženské piesne, premietali katechetické filmy. Varili pre bohoslovcov na rekolekciách pred prijatím sviatosti kňazstva a na rekolekciách pre manželky kňazov. V tomto čase obnovy našej cirkvi kňazi alebo veriaci pozývali sestry na mnohé cirkevné slávnosti. Sestry pripravovali skoro všetky primičné liturgie novokňazov.
Jeden rok pôsobili aj v Domove dôchodcov vo Svidníku odkiaľ boli prinútené odísť a dve sestry na žiadosť otcov redemptoristov prišli do Stropkova, aby mali na starosti školskú a farskú katechézu, starali sa o chrám a varili pre otcov. Pôsobili tu iba dva roky a potom štátnymi úradmi boli tiež prinútené odísť preč.
Situácia sa však čoskoro zmenila. Po niekoľkých mesiacoch nadšenia z uvoľnenia napätia v celej spoločnosti, po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 nastúpilo znova obdobie diskriminácie, útlaku, prenasledovania a likvidácie náboženskej slobody. Ženským reholiam sa vymedzila činnosť len v štyroch okruhoch: práca v charitných domovoch, vo výrobniach Spolku sv. Vojtecha, v ústavoch sociálneho zabezpečenia a v ústavoch národného zdravia. Činnosť v nemocniciach bola prísne vymedzená.
Sestry v tomto čase mali veľký problém po príchode z Čiech zamestnať sa na východe Slovenska, aby mohli byť k dispozícii miestnej cirkvi. Štátne úrady sestrám komplikovali život, do práce ich prijímali len v ústavoch pre mentálne postihnutých aj to v obmedzenej miere. Sestry pracujúce v ústavoch tam mali hneď zabezpečené aj bývanie, problém bol však s ubytovaním sestier dôchodkýň. Aj preto sa viceprovinciálna predstavená usilovala o navrátenie našich kláštorov v Prešove a Ľutine (v Michalovciach bol zbúraný), aby mala kam umiestniť sestry prichádzajúce z Čiech, najmä dôchodkyne, no jej snahy boli neúspešné. Preto niektoré naše sestry dôchodkyne museli žiť v charitných domoch pre staré sestry z rôznych reholí. V 80. rokoch sestry žiadali o zriadenie charitného domova v Petrikovciach pre naše sestry dôchodkyne, ale ich iniciatíva pre neochotu štátnych orgánov bola neúspešná.
Ďalšími pôsobiskami sestier, po príchode na Slovensko v 70. rokoch, boli ústavy sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté ženy a deti v Rakovci nad Ondavou, Jabloni, Dúbrave a Kalinove. Od začiatku aktívne vyvíjali činnosť vo farských spoločenstvách pri výzdobe chrámu, príprave pobožností, spolupráci s miestnym kňazom. Veriacim a chovankám v ústave sestry poskytovali potrebnú pomoc, učili ich chrámové piesne, modlili sa s nimi ruženec, pripravovali ich na svätú spoveď. Rozdávali náboženské obrázky a rôznu náboženskú literatúru, ktorá bola do ČSSR pašovaná z Poľska, úzko spolupracovali s rehoľníkmi. Starali sa o chrámy v okolitých dedinách, pestovali kvety do chrámov. Starali sa o spásu nesmrteľných duší, často k chorým a zomierajúcim volali kňaza, aby im vyslúžil sväté sviatosti zmierenia a pomazania chorých. Tam kde sestry mali auto, keď bolo potrebné aj takto poslúžili ľuďom. Nacvičovali kultúrne programy s mládežou, ktorá vystupovala pri rôznych príležitostiach, dokonca sa zúčastňovala aj na súťažiach.
Sestry, ktoré pracovali v týchto štátnych zariadeniach navonok vystupovali ako rehoľné sestry a nosili aj rehoľné rúcho. Okrem nich v našej viceprovincii pôsobili aj sestry v civili, ktoré neodišli do Čiech a boli nútené vyzliecť si habit, alebo tie ktoré do rehole vstúpili po udalostiach roku 1968 a stali sa súčasťou tajnej, skrytej cirkvi.
A tak okrem spomínaného apoštolátu existoval aj apoštolát sestier v civili, apoštolát skrytej cirkvi, ktorý sa začal rozvíjať po roku 1968. Sestry žili v malých komunitách po 3-4 v bytoch alebo domoch, aby nevzbudzovali pozornosť okolia. V tomto období sa začali do rehole prijímať kandidátky a formovať v tajnom postuláte a noviciáte. Sestry sa medzi sebou kontaktovali a navzájom navštevovali. Mladé sestry občas chodili do Čiech do Kolešovíc alebo do ústavov na Slovensku, kde sestry pracovali, aby trochu zakúsili život so sestrami v rehoľnom rúchu. Tam mohli poznať sestry, ktoré si pamätali a zažili začiatky pôsobenia sestier služobníc na Slovensku.
Sestry apoštolát vykonávali tajne, len za zatvorenými dverami, vo večerných hodinách, po pracovnej dobe, cez víkendy či prázdniny. Pripravovali deti na prvé sväté prijímanie, organizovali výlety a duchovné cvičenia s dievčatami, najčastejšie v našom dome v Poprade, s mládežou pripravovali primície novokňazov, chodili na púte do Levoče, Ľutiny. Zúčastňovali sa na stretnutiach s vedúcimi náboženských skupín v rámci celého Slovenska, kde boli informované o dianí v Cirkvi a zásobovaní náboženskou literatúrou a samizdatmi. Chodili na duchovné cvičenia v prírode s mladými v rámci Hnutia Svetlo a život, kde bola možnosť mladých usmerniť, sprevádzať a pomáhať im v napredovaní v duchovnom živote.
Sestry konali trojdňové duchovné cvičenia pre dievčatá a ašpirantky, pre manželky kňazov. Pripravovali deti na prvé sväté prijímanie, chodili do rodín, každý týždeň sa stretávali v inej rodine, pripravovali mariánske akadémie. Sestry aktívne prispievali k tvorbe a šíreniu samizdatovej náboženskej literatúry. V rámci svojej práce v nemocnici sa snažili pomôcť duchovnou službou chorým a zomierajúcim pacientom. Bolo veľmi náročné umožniť stretnutie chorého s kňazom, a tak sestry tajne sprostredkovávali tieto stretnutia. Často slúžili osobným kontaktom, duchovným rozhovorom a sprevádzaním pri ich zomieraní.
Sestry sa vzdelávali, mnohé študovali malú a niektoré aj veľkú teológiu pod vedením významných kňazov, napr. otca redemptoristu Jána Mastiliaka (momentálne prebieha eparchiálny proces blahorečenia) alebo otca františkána Jána Baptistu Bártu, ktorí sestrám odovzdávali aj nový pohľad na rehoľný život v duchu Druhého vatikánskeho koncilu. Celé 80. roky sa niesli v znamení oživenia náboženského života. Záujem mladých ľudí o kresťanstvo sa prejavoval v raste počtu rôznych tajných laických i rehoľných spoločenstiev, vysokým počtom samizdatovej literatúry, zvyšujúcou sa návštevnosťou bohoslužieb a pútnických miest. Významnou udalosťou v tomto období bolo zriadenie Provincie Svätého Ducha 25. 3. 1985 ako ovocie rozvoja našej Kongregácie na Slovensku. Provinciálnou predstavenou sa stala sr. Jozafata Malcovská, ktorá pôsobila v ústave v Rakovci nad Ondavou. Sestry sa napriek mnohým prekážkam stretávali a spolupracovali s kňazmi a biskupmi, pozývali ich do spoločenstiev, zúčastňovali sa duchovných cvičení, vyvíjali aktívny apoštolát, a tak sa v mnohých prípadoch stali podozrivými pre príslušníkov Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Niektoré boli predvolávané na výsluchy, kde sa ich snažili zastrašiť a odradiť od rehoľného života. Aj keď to bol ťažký kríž, prenasledované sestry v civili to neodradilo od verného nasledovania Ježiša Krista, ale naopak posilňovalo to ich vieru, nádej a lásku.
Po páde komunistického režimu v roku 1989 bol obnovený noviciát v Prešove, v ktorom postupne rehoľnou formáciou prešlo okolo 50 sestier. V súčasnosti má slovenská provincia 50 členiek, ktoré žijú v 9. komunitách a pôsobí v 7. mestách Slovenska.
