Bl. Jozafata
Blažená Jozafata sa narodila 20. 11. 1869 vo Ľvove. Osem dní po narodení prijala v Chráme sv. apoštolov Petra a Pavla vo Ľvove iniciačné sviatosti a dostala meno Mychajlyna. Rodinu Hordaševských obdaroval Darca všetkého dobra štyrmi deťmi ešte pred ňou a ďalšími štyrmi po nej. Chudobní rodičia – pracovitý stolár a reštaurátor Jakub Pukas a dobrá, obetavá Ksenija Hordaševská – ich prijali v jednoduchej a hlbokej dôvere v Božiu prozreteľnosť.
Ako šesťročná začala chodiť do školy sv. Antona. So svojou sestrou Annou sa často rady hrávali na pustovníčky a jedli korienky. Po ukončení základnej školy nastúpila do práce vo fabrike na výrobu skla, aby pomohla rodine. Aj v tomto prostredí bola svedomitá v práci a horlivá v náboženskom živote. Rada učila katechizmus a veľmi často sa zúčastňovala na cirkevných bohoslužbách. V čase, keď mala Mychajlyna devätnásť rokov, otcovia baziliáni dávali pre ľvovskú mládež duchovné cvičenia. Tam spoznala o. Jeremiáša Lomnického, OSBM, ktorý sa stal jej duchovným vodcom. S jeho dovolením 24. 6. 1889 v Chráme sv. Onufria vo Ľvove zložila súkromný sľub čistoty na jeden rok a neskôr ho obnovila na tri roky. Otec Lomnický videl v Mychajlyne veľkú túžbu po hlbokej jednote s Kristom i to, ako v nej rastie túžba po rehoľnom živote. Mychajlyna začala uvažovať nad vstupom k sestrám baziliánkam. Tvorca ľudských dejín mal s ňou však iné plány. V Božej múdrosti sa totiž naplnil čas na zrod Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Cez o. Jeremiáša dostala Mychajlyna ponuku stať sa spoluzakladateľkou a prvou sestrou služobnicou. Ako o tom neskôr sama napísala, spočiatku sa tejto myšlienky zľakla. Keď však uvážila, aké veľké sú potreby jej duchovne opusteného národa, rozhodla sa ponuku prijať a ochotne sa oddala službe Bohu v začínajúcej kongregácii. Bola to prvá kongregácia s aktívnym spôsobom života vo východnom obrade na Ukrajine. Po skúsenosti s rehoľným životom u sestier feliciánok, kde strávila istý čas, si s pomocou svojej sestry Anny navrhla a ušila rehoľné rúcho a 24. augusta 1892 ho v Chráme sv. Onufria vo Ľvove slávnostne prijala. Zároveň dostala nové meno – Jozafata. Po obliečke odišla žiť do domu, ktorý v Žuželi pripravil o. Selecký – jeden zo zakladateľov kongregácie – pre sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu sa stretla s kandidátkami – dievčatami, ktoré už skôr prejavili záujem o takýto spôsob života. Stala sa ich predstavenou a učiteľkou. Dňa 20. novembra 1892 zložila na tri roky svoje prvé rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti a deväť kandidátok prijalo rehoľné rúcho. Sestra Jozafata sa starostlivo venovala formácii prvých noviciek, ale súčasne apoštolovala a horlivo pomáhala ľuďom. Už v r. 1893 otvorila v stodole prvú materskú školu, ktorú viedla jej rodná sestra Anna, rehoľným menom Arzénia. Všetky sestry spoločne dbali o duchovné povznesenie ľudu – učili deti i ženy, starali sa o Božie chrámy a o chorých. Oheň, ktorý misiami otcovia baziliáni zapaľovali, ony udržiavali. Pod múdrym a neúnavným vedením sestry Jozafaty sa kongregácia, aj napriek veľkým ťažkostiam, rýchlo rozrastala. Sestra Jozafata založila nové domy a časom posielala sestry aj do iných krajín (Kanada, Chorvátsko, Brazília…). Všade, kde len mohla, pomáhala sestrám a organizovala im duchovný život a slúžila tam, kde bola najväčšia potreba. Snažila sa dvíhať ľud duchovne, morálne a kultúrne. Dňa 11. mája 1909 zložila sestra Jozafata svoje doživotné sľuby. V r. 1914 nastúpila poslednú etapu svojho života – svoju krížovú cestu. Ochorela na tuberkulózu kostí. Po dlhom a ťažkom utrpení ako 49-ročná odovzdala 7. 4. 1919 svoju dušu Pánovi. Stalo sa to, čo už skôr predpovedala, že zomrie na sviatok zvestovania (podľa juliánskeho kalendára). V čase jej smrti už mala kongregácia sestier služobníc 400 sestier a 40 domov. Proces blahorečenia sestry Jozafaty bol začatý v marci 1992. Kongregácia pre správu svätých uznala najprv hrdinské čnosti sestry Jozafaty a neskôr aj zázrak, ktorý Boh vykonal na jej príhovor (uzdravenie z lupusu – nevyliečiteľnej choroby krvi). Tento proces bol zavŕšený 27. 6. 2001, keď Svätý Otec Ján Pavol II. slávnostne vyhlásil vo Ľvove sestru Jozafatu za blahoslavenú.
Bl. Tarzícia
Blažená Tarzícia sa narodila v mestečku Chodoriv na západnej Ukrajine 23. Marca 1919 v rodine Romana a Márie Mackovcov a ako prvorodenému dieťaťu jej pri krste dali rodičia meno Oľga. Vyrastala v kruhu mladších súrodencov, a to dvoch sestier a jedného brata. V stredne zámožnej rodine boli deti odmalička vedené k Bohu slovom i príkladom otca aj matky. Základnú školu ukončila v Chodorive, kde tiež začala chodiť na gymnázium. Po presťahovaní sa celej rodiny do mesta Rava-Ruska pokračovala v štúdiu na Štátnej priemyselnej škole vo Ľvove. Boli to roky, počas ktorých v srdci Oľgy pevne rástla túžba zasvätiť sa Bohu. Vo svojich devätnástich rokoch napriek nesúhlasu svojej mamy, ale s požehnaním otca 3. mája 1938 vstúpila do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. O pol roka nato, 4. novembra 1938, prijala rehoľné rúcho a meno Tarzícia. O dva roky, 5. novembra 1940, zložila prvé rehoľné sľuby.
Tieto roky boli silno poznačené správami o vojne. Kým však boli boje vzdialené, život v kláštore plynul neprestajným plnením Božej vôle. Sestra Tarzícia bola zodpovedná za krajčírsku dielňu v kláštore, za vrátnicu v dome noviciátu a spolu s inými sestrami pracovala v hospodárskej škole ako učiteľka šitia. Podľa výpovedí spolusestier bola sestra Tarzícia otvorená aj na rôzne príležitostné potreby. Svojimi vlastnosťami, skromnosťou, tichou prívetivosťou i veselosťou, súcitným a láskavým prístupom vedela zaujať a pomôcť chudobným a deťom z ulice. Tieto ľudské i duchovné cnosti svedčili o jej hlbokom zjednocovaní sa s Bohom, čo si sestry v komunite mohli všimnúť aj na jej modlitebnom živote. Posledné dni života na tejto zemi nenašli sestru Tarzíciu nepripravenú. Tak ako iní, aj sestry vedeli o blížiacich sa bojoch.
Sestra Tarzícia si deň pred smrťou vykonala celoživotnú spoveď a do rúk svojho duchovného vodcu zložila sľub, že obetuje svoj život za obrátenie Ruska i za svätú katolícku vieru. V nasledujúce ráno, 18. júla 1944, keď začula zvonček na bráne, presvedčená, že prichádza kňaz slúžiť svätú liturgiu, utekala otvoriť. Počas tohto posledného náhlenia v ústrety Kristovi ju spoza brány usmrtil ruský vojak strelou priamo do hlavy. Neskôr sám povedal: To som ju ja zabil! … Pretože bola mníška. Dňa 27. júna 2001 blahorečil Svätý Otec Ján Pavol II. vo Ľvove sestru Tarzíciu Oľgu Mackiv spolu s ďalšími dvadsiatimi siedmimi ukrajinskými mučeníkmi.
