Dnešný sviatok nám pripomína Božiu dobrotu, a je predzvesťou spásy ľudstva. Do Božieho chrámu slávne vstupuje Panna. Všetkým zvestuje príchod Krista. Aj my k nej radostne volajme: „Raduj sa, Mária, skrze teba uskutočnil Spasiteľ svoje plány“.
Evanjelium nehovorí nič o udalosti uvedenia do chrámu. Základom tohto sviatku, ako aj sviatku Narodenia a Zosnutia Presvätej Bohorodičky je tradícia Cirkvi a apokryfné spisy, predovšetkým Jakubovo protoevanjelium a Evanjelium Pseudo Matúša. Odtiaľ sa dozvedáme, že rodičia Prečistej Panny Márie sv. Joachim a Anna, boli bezdetní, a preto dali sľub, že ak sa im narodí dieťa, dajú ho na službu Bohu do Jeruzalemského chrámu. Boh vypočul ich modlitby a daroval im dcéru. A keď mala tri roky, rodičia ju priviedli do chrámu a odovzdali do rúk veľkňaza Zachariáša, otca sv. Jána Krstiteľa a Predchodcu. Tam Presvätá Bohorodička prebývala viac rokov až dovtedy, kým ako dospelé dievča nebola zasnúbená so sv. Jozefom.
Začiatky slávenia sviatku siahajú do 6. storočia. Dátum sviatku 21. november je spojený s udalosťou posviacky kostola Svätej Márie Novej v Jeruzaleme v roku 543, ktorý dal vybudovať byzantský cisár Justinián I. Chrám stál v blízkosti pôvodného židovského chrámu. Hoci ho o 71 rokov neskôr zničili Peržania, sviatok sa na východe slávil ďalej. Od roku 730 sa tento sviatok, vo východnej cirkvi nazývaný – Vstup (Uvedenie) Presvätej Bohorodičky do chrámu – slávil v Konštantínopole. Od 9. storočia ho prijali medzi svoje sviatky mnísi v južnom Taliansku. Vo východnej cirkvi sa v tento deň koná požehnanie detí. K rozšíreniu dnešného sviatku v západnej cirkvi došlo od roku 1372 z Avignonu. Gregor XI. ho dekrétom začal sláviť v pápežskej kaplnke. V roku 1474 ho pápež Sixtus IV. zahrnul do rímskeho misála. V rímskom kalendári sa objavil v roku 1585 za pápeža Sixta V.
Sviatok Obetovania Panny Márie vznikol na kresťanskom Východe a viaže sa k tradícii, ktorá je uvedená v apokryfnom Jakubovom evanjeliu. Podľa nej rodičia zasvätili trojročnú Máriu službe v Jeruzalemskom chráme. Obsahom sviatku je „zasvätenie“, ktorým sa sama Mária od detstva zasvätila Bohu pod vplyvom Ducha Svätého, ktorého milosťou ju naplnilo jej nepoškvrnené počatie.
Sviatok obetovania Panny Márie má svoj základ v Mojžišovom zákone, ktorým sa Izraeliti riadili. V knihe Levitikus (Tretia kniha Mojžišova) sa píše: „Keď sa pominú dni jej (matkinho) očisťovania, či je to chlapec alebo dievča, prinesú kňazovi ku vchodu do stánku zjavenia ročného baránka na celostnú žertvu a holúbka alebo hrdličku na obetu za hriech. On to obetuje Pánovi a očistí ju od hriechu a bude čistá od svojho krvotoku. Toto je predpis o rodičke chlapca alebo dievčaťa. Keby však nemala na baránka, nech vezme dve hrdličky alebo dva holúbky, jedno na celostnú žertvu, druhé na obetu za hriech, kňaz ju zmieri a bude čistá.“ (Lv 12,6-8) Starozákonní Židia plnili tento Boží príkaz a nosili svoje deti do jeruzalemského chrámu, ktorý nahradil „stánok zjavenia“ na púšti. Mnohí nábožní Židia obetovali Bohu svoje deti zvláštnym spôsobom, ako to urobili aj rodičia Panny Márie Joachim a Anna. Keď mala tri roky, rodičia ju priviedli do chrámu a odovzdali do rúk veľkňaza Zachariáša, otca sv. Jána Krstiteľa a Predchodcu. Po obetovaní ju nechali na výchovu vo výchovno-vzdelávacom ústave pre dievčatá. Tam ich viedli k čnostnému životu a službe Bohu, vzdelávali sa v Písmach, slúžili v chráme, doprevádzali bohoslužby spevom, vyšívali rúcha. Okrem toho ich však učili aj domácim prácam – varenie, upratovanie a podobne. V ústave mohlo každé dievča pobudnúť niekoľko rokov a potom sa vrátilo domov.
Sviatok Uvedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu je príležitosťou k zamysleniu, čo pre nás znamená skutočnosť a prostredie Cirkvi. Dnes, keď sa tvár Cirkvi predstavuje ako nelichotivá, zbytočne konzervatívna a zbytočná,by sme si mali uvedomiť, že Cirkev a prostredie Cirkvi je pre nás veľmi dôležité. Pre nás, pre naše deti, pre náš spoločný rast, pre našu spásu. Našu záchranu, záchranu našich manželstiev, rodín, nášho zdravého rozumu, nášho zmyslu pre život a mohli by sme pokračovať v tomto zozname ešte dlho. Sv. Joachim a Anna priviedli ich dcéru, Pannu Máriu do chrámu podľa starého židovského zvyku. Tieto potom v chráme vykonávali malé práce, ktoré súviseli s výzdobou Jeruzalemského chrámu. Podľa apokryfov sa traduje, že Panna Mária tkala v chráme chrámovú oponu, ktorá zahaľovala sväté miesto, ktoré si vybral Boh za svoj príbytok tu na zemi. Neskôr sa stalo čosi nevídané, Presvätá začala „tkať“ ľudské telo Božiemu Synovi vo svojom tele.