Skip to main content

Rok 2011 – 2013

Vo veku 88 rokov, posilnená sviatosťou pomazania chorých, zomrela 17. októbra 2011 v Prešove sr. Eufémia Eugénia Nováková z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Zádušnej svätej liturgii a pohrebným obradom v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove predsedal prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ 20. októbra 2011. Sestra Eufémia bola pochovaná na mieste posledného odpočinku svojich spolusestier na mestskom cintoríne v Prešove. Narodila sa 11. augusta 1923 v Jaroslawove, ktorý v tom čase patril Poľsku. Sviatosť krstu a myropomazania prijala hneď o dva dni po svojom narodení. Navštevovala deväťročnú školu v Jaroslavowe. 18. októbra 1942 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Krystynopoli na Ukrajine, ktorý bol miestom prvého materinského noviciátu sestier služobníc. Tam, po dvojročnej formácii, zložila prvé rehoľné sľuby. Zastihla ju tam druhá svetová vojna, počas ktorej bol noviciát sestier zapálený a zničení. Pre túto nepriaznivú vojnovú situáciu ho museli sestry opustiť. Dňa 14. mája 1946 sa sestra Eufémia, spolu s ďalšími štyrmi sestrami, vydali smerom do Varšavy, odkiaľ po usmernení baziliánom otcom Puškarským, cestovali ďalej – na Slovensko. Po prechode cez hranicu sa dostali do Chmeľovej v okrese Bardejov a ráno vozom do Prešova. Tu sr. Eufémia bývala do roku 1948 v komunite v sirotinci, ktorý bol vybudovaný bl. biskupom Pavlom Petrom Gojdičom OSBM. Od októbra 1948 do augusta 1950, kedy vrcholila akcia zrušenia kláštorov na Slovensku, pôsobila v Trebišove. V tom čase bola spolu s ostatnými sestrami vyvezená do sústreďovacích táborov. Počas tohto obdobia zložila 23. marca 1958 svoje doživotné rehoľné sľuby. V roku 1955 sa vrátila na Slovensko do Sládečkoviec, kde bola 25. júla 1957 zaistená a väznená v Nitre a Pardubiciach do 2. decembra 1957, kedy jej bola udelená amnestia. Dôvodom zatknutia bolo presťahovanie z Ukrajiny na Slovensko bez dokladov. Na toto obdobie však spomínala ako na čas pokoja a modlitby; nikoho neobviňovala a prijímala to ako Božiu vôľu. Počas celého svojho života sa venovala domácim prácam, šitiu bohoslužobných rúch, práci v sakrestii, ale aj maľovaniu obrazov či zástav do chrámov. V rokoch 1975 až 1976 (necelý rok) bola opatrovateľkou bl. vladyku Dr. Vasiľa Hopka, ktorého sprevádzala aj v poslednej chvíli jeho života. Bola svedkom v procese beatifikácie bl. Pavla Petra Gojdiča. Na jeho príhovor bola v  r. 1974 zázračne uzdravená po operácii sarkómu pľúc, ktorého liečba bola v tom čase nemožná. Sestra Eufémia vo svojom zasvätenom živote verne a vytrvalo kráčala ako pokorná služobnica v šľapajach Presvätej Bohorodičky a bl. Jozafáty, spoluzakladateľky našej rehoľnej rodiny. Jej úprimný a jednoduchý vzťah s Bohom, ktorý neustále prehlbovala osobnou a spoločnou modlitbou, prinášal ovocie v každodennej službe. Svoju lásku k miestnej cirkvi prejavovala službou a hlbokou úctou voči biskupom, kňazom a veriacim, ktorí často prichádzali za sestrou Eufémiou s prosbou o modlitbu či radu. Ďalšími jej vlastnosťami boli otvorenosť, jednoduchosť a radostné srdce. Vedela sa smiať, radovať, no v pravom čase tiež stíšiť a modliť sa. Vedela rozlíšiť dôležité od nepodstatného, byť v pravý čas na správnom mieste. Pri plnom vedomí prijala svoju telesnú slabosť a čakala v dôvere ako ju Pán ďalej povedie. Napriek vysokému veku a zdravotným problémom sa do konca svojho života zúčastňovala na svätých liturgiách v katedrálnom chráme a šila bohoslužobné rúcha. Tí, ktorí ju bližšie poznali, sa mohli stať svedkami Kristovej lásky, ktorá učinila veľké veci v malej jednoduchej sestre. Často hovorievala: „Ďakujem Bohu za všetko, čo mi dal, i dobré i zlé.“     

Večná jej pamiatka!

 

Rehoľná sestra Klementína Mária Fabiánová SNPM zomrela náhle 5. februára 2011.  Narodila sa 1. júna v roku 1963 v Lipanoch okres Sabinov ako prvé dieťa rodičov Mikuláša a Anny. Sviatosť krstu prijala 20. júna toho istého roku vo farnosti Nová Ľubovňa. 7. septembra 1969 prijala sviatosť myropomazania. Vyrastala spolu so súrodencami Mikulášom, Evkou a Martinom. Vo svojom rodisku – v Hajtovke a neskôr v susednej obci Plavnica navštevovala základnú deväťročnú školu. V roku 1981 ukončila gymnázium v Starej Ľubovni a v roku 1986 vysokoškolské štúdium na Stavebnej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach, kde bola promovaná ako inžinierka. 6. júna 1990 vstúpila do kandidatúry Kongregácie Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, v ktorej 13. augusta 1998 zložila večné rehoľné sľuby. Od roku 1990 do roku 1993, pracovala ako referentka na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove. Ďalšie roky bola zamestnaná v Slovenskej Katolíckej charite, v Dome sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi ako ekonomický pracovník. Vypomáhala na viacerých úsekoch zariadenia pre mentálne a telesne postihnuté deti a tiež mamičkám v krízovom centre. Bola veľkým prínosom v ťažkých začiatkoch novovzniknutého charitného zariadenia. V letných mesiacoch, bola dva týždne na výpomoc v Generálnom dome v Ríme. V roku 1996 bola v komunite v Sobranciach na výpomoc starším sestrám, kde pôsobila aj ako katechétka. V rokoch 1997 – 2002 sa miestom jej pôsobenia stali Košice, kde najskôr pracovala ako administratívny pracovník v úrade novovzniknutého Apoštolského exarchátu a neskôr ako sakrestiánka v Košickej katedrále. Asi pol roka sa venovala aj opatrovateľskej službe starším a chorým ľuďom v Košiciach. V rokoch 2005 – 2007 sa opäť vrátila do Spišskej Novej Vsi, ale teraz jej hlavným poslaním bola práca na Farskom úrade ako ekonómka a sakrestiánka. Vypomáhala sestrám pri rôznych akciách vo farnosti. V rokoch 2006-2007 vykonávala v spišskej komunite službu predstavenej domu. Po ukončení misie v Spišskej Novej Vsi pôsobila rok na sekretariáte Gréckokatolíckeho kňazského seminára bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove. Potom sa znovu vrátila do Košíc ako sakrestiánka Košickej katedrály.   Sestra Klementína, tak ako sme ju všetci poznali v rehoľnej komunite, medzi spolupracovníkmi eparchiálneho úradu i vo farskom spoločenstve nikdy nehľadala prvé miesto, netúžila sa zviditeľňovať, nehľadala výhody pre seba, ale usilovala sa vnímať potreby iných. Žila jednoducho, nenápadne, ku každému bola milá, úctivá, a pozorná. Vedela si nájsť čas na počúvanie druhých, pre ktorých bola ozajstnou bútľavou vŕbou, pretože ona – nadovšetko milovala Boha. Кaždý človek, ktorý prejde naším životom je jedinečný. Vždy necháva kúsok samého seba a berie si kúsok nás. Niektorí zanechajú mnoho, no nestane sa, žeby niekto nezanechal vôbec nič. Sr. Klementína zanechala v našich srdciach hlbokú stopu dcéry, sestry a hlavnej dobrej priateľky.

Večná jej pamiatka !

Sestra Michaela Mária Tarčová zomrela 29. mája 2011 o 10.00 hodine, vo veku 84 rokov. Bola posilnená prijatím najsvätejšej Eucharistie a zomierala v prítomnosti svojich spolusestier. Narodila sa 25. januára 1927 v Habure, okres Medzilaborce. Sviatosť krstu  a birmovania prijala  v tom 30. januára v tom istom roku. Navštevovala základnú osemročnú školu v Habure. V roku 1947 vstúpila do kandidatúry sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove, po dvoch rokoch noviciátu skladala svoje prvé rehoľné sľuby. Večné sľuby skladala 23. apríla 1958 v Kolešoviciach.V roku 1949 bola vyvezená ako novicka s inými spolusestrami do Čiech. Pracovala ako sanitárka v nemocnici v Uherskom Hradišti a neskôr v dome dôchodcov v Kolešoviciach. Po návrate na Slovensko v roku 1969 pracovala opäť ako sanitárka v dome sociálnych služieb v Svidníku a v Jabloni. Od roku 1990 pôsobila v Ľutine, kde au ako dôchodkyňa aktívne pomáhala v sakrestii. V roku 2000 bola preložená do Michalovskej komunity kde aj naďalej aktívne prežívala čas svojho dôchodku. Po štyroch rokoch pôsobenia v Michalovciach dostala mozgovú príhodu, bola odkázaná na pomoc spolusestier. Posteľ sa jej stala novým misijným miestom. Sedem rokov bola ležiacou a trpiacou, sprevádzala nás svojou modlitbou a obetou. Sestra Michaela svoj rehoľný život prežívala s veľkou vierou a láskou.  Sestry si ňu spomínajú ako na skromnú, prívetivú, pohostinnú a vždy veselú. Jej život sa vyznačoval veľkou citlivosťou a láskou k spolusestrám. Mala materské srdce, ochotu načúvať a pomáhať, kde bola potreba.   Veľa sa modlila za nové povolania a vždy sa veľmi tešila novej kandidátke.   Veľmi jej záležalo na čistote a kráse Božích chrámov, malá hlbokú lásku k Eucharistickému Kristovi. Jej skromnosť a obeta sa najviac prejavili v čase jej vážnej choroby. Aj napriek tomu, že bola dlhé roky na lôžku, bola veľmi trpezlivá a vďačná. Bola veľkým príkladom pre ľudí, ktorí s ňou prichádzali do kontaktu.

Večná jej pamiatka!

Rehoľná sestra Pavla Anna Ištavníková SNPM zomrela náhle 2. marca 2013 na silný srdcový infarkt vo veku 80 rokov. Zádušnej svätej liturgii a pohrebným obradom 4. marca 2013 v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove predsedal prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ a v homílii sa prihovoril košický eparchiálny biskup Milan Chautur CSsR. Bola pochovaná na mestskom cintoríne v Prešove.
Sr. Pavla Anna Ištvaníková sa narodila 12. júna 1932 na Závadke, okr. Spišská Nová Ves. Sviatosť krstu a myropomazania prijala hneď o štyri dni po svojom narodení. Navštevovala deväťročnú základnú školu vo svojej rodnej obci Závadka a 4-ročnú meštiansku školu v Prešove. Neskôr si v Čechách urobila Strednú zdravotnú školu a tak získala profesiu zdravotnej sestry.
1. augusta 1947 ako pätnásťročná vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove, kde 17. júla 1948 prijala rúcho sestier služobníc a vstúpila do noviciátu.
V roku 1949 z dôvodu hromadného vývozu sestier do Čiech bola zo strany predstavených kandidátkam a novickám ponúknutá možnosť návratu domov k rodičom. Sestra Pavla vo svojich sedemnástich rokoch, ešte tak mladá, prejavila veľkú odvahu a rozhodnosť odísť spolu s ostatnými sestrami do Čiech a zdieľať spolu s nimi rehoľný život obdarený týmto ťažkým krížom.
V Uherskom Hradišti pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici. Neskôr pôsobila v Domove dôchodcov v Kolešoviciach. Tam 23. marca 1958 zložila svoje doživotné rehoľné sľuby. V roku 1970 si u otca Bártu v Liberci tajne urobila tzv. „malú teológiu“.
Po návrate na Slovensko v roku 1971 pracovala opäť ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Jabloni.
Sr. Pavla počas svojho rehoľného života zastávala viaceré úrady v provincii sestier služobníc, či už úrad predstavenej domu, provinciálnej zástupkyne či provinciálnej radkyne. V období od roku 1990 do roku 2000 zastávala úrad provinciálnej predstavenej.
Toto obdobie bolo veľmi náročným časom, pretože v krajine padol totalitný režim, Cirkev dostala slobodu a sestry už nemuseli žiť v utajení. Hneď na začiatku jej úradu ju čakala ťažká úloha – ukončiť exil sestier v Čechách. Vďaka jej horlivosti sa všetky sestry vrátili späť na Slovensko, kde mohli naplno rozvíjať našu charizmu. Toto obdobie prinieslo vzápätí ďalšiu výzvu pre jej službu v úrade provinciálnej predstavenej. Do kláštora sa hlásilo veľa dievčat, ktoré už mohli slobodne nosiť rúcho, preto bolo potrebné otvárať nové misijné domy, budovať či opravovať kláštory a zabezpečiť prácu či vzdelanie pre prichádzajúce sestry.
Po odchode do dôchodku v roku 2000 pôsobila v Ľutine, v Humennom a potom až do svojej smrti v Michalovciach.
Sestra Pavla vo svojom zasvätenom živote vytrvalo kráčala ako verná služobnica Nepoškvrnenej Panny Márie. Mala úprimný a živý vzťah s Bohom, ktorý neustále prehlbovala osobnou a spoločnou modlitbou. Modlila sa vždy, za známych i neznámych. Vnímala celý svet, hoci ten jej – fyzický, bol zo zdravotných dôvodov zúžený iba na priestory michalovského kláštora.
Z jej vlastností najviac vyniká materinskosť. Sr. Pavla mala silné materinské srdce a živý záujem o každú sestru. Vedela počúvať, objať a pochopiť. Mala veľmi rada humor, vedela sa smiať a radovať. Bola aktívnou sestrou, ktorá vedela pomôcť všade tam, kde to bolo potrebné. Snažila sa, aby láska k Pánovi bola premenená v konkrétne skutky.
Posledné obdobie jej života bolo poznačené častými chorobami. Jej zdravotný stav bol natoľko vážny, že jej nedovoľoval fyzický pohyb, a preto bola odkázaná na invalidný vozík a pomoc sestier. Kvôli tomuto zdravotnému stavu sa už nezúčastňovala spoločných rehoľných stretnutí mimo svojho kláštora. Vždy však žila s celou našou Provinciou, zdieľala s nami naše starosti i radosti; dôverovala, že Boh sa o nás postará i o ďalšie iné sestry, ktoré budú prinášať lásku všade tam, kde budú pôsobiť.
My, ktorí sme ju bližšie poznali, sme sa stali svedkami Kristovej lásky, ktorú sme zakúsili práve cez dobrotu, živú srdečnosť a lásku našej sr. Pavly.
Večná jej pamiatka!