Skip to main content

Rok 2014 – 2020

SR. EUZÉBIA ANNA TIRPÁKOVÁ
Sr. Euzébia Anna Tirpáková sa narodila 2. apríla 1931 na Závadke, okr. Gelnica. Pochádzala z roľníckej rodiny, z 5 detí. Sviatosť krstu a myropomazania prijala o niekoľko dní po svojom narodení. Navštevovala základnú ľudovú školu vo svojej rodnej obci. Neskôr, v roku 1950 si v Čechách urobila ošetrovateľský kurz a tak získala profesiu ošetrovateľky. V roku 1968 v Prahe ukončila kuchársku školu.
12. júla 1947 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove.
V roku 1949 z dôvodu hromadného vyvážania sestier do Čiech bola zo strany predstavených kandidátkam a novickám ponúknutá možnosť návratu domov k rodičom. Sestra Euzébia sa rozhodla odísť spolu s ostatnými sestrami do Čiech a tak spolu s nimi zdieľať rehoľný život.
Pracovala ako ošetrovateľka v nemocnici v Uherskom Hradišti a neskôr v Domove dôchodcov ako pomocná sila v kuchyni v Kolešoviciach. Tam 23. marca 1958 zložila doživotné rehoľné sľuby.
Po návrate na Slovensko v roku 1969 pracovala v Ústavoch sociálnej starostlivosti vo Svidníku a v Jabloni. Po páde komunizmu pôsobila opäť ako kuchárka v obnovenom Gréckokatolíckom seminári v Prešove. V Jabloni, necelých 20 rokov, prežila najdlhšie obdobie svojho rehoľného života. V 90-tych rokoch bola premiestnená do komunity v Ľutine, kde pôsobila ako dôchodkyňa. V tomto období vykonávala dlhý čas službu predstavenej domu a domácej kuchárky. Posledné obdobie svojho dôchodkového veku prežila v Michalovciach, kde tiež vykonávala práce v kuchyni až do posledných chvíľ svojho života.
Sestra Euzébia bola služobnicou v plnom zmysle slova a to nielen vo svojom profesijnom odbore kuchárky ale aj v akýchkoľvek iných prácach. Jedna sestra spomína: „Čo oko videlo, to aj urobilo“. Bola vnímavá nielen na potreby spolusestier a to zvlášť chorých, ale aj susedov či bezdomovcov. Bola zásadová, mala rada disciplínu a poriadok. Milovala Presvätú Bohorodičku a preto v jej voľných chvíľach sme ju mohli často vidieť modliť sa sv. ruženec. Keď sa niekedy, z ľudskej slabosti prejavila jej cholerická povaha, vedela prísť, vojsť do pokory a poprosiť o odpustenie. Mala zmysel pre humor, často spievala a zabávala sestry pri rekreácii. Rada a veľa čítala, zaujímala sa o dianie v Cirkvi a vo svete, čo potom zahŕňala do svojich modlitieb.
26. decembra 2015 v čase vianočných sviatkov bola hospitalizovaná v michalovskej nemocnici. Stav jej ochorenia bol veľmi vážny. K Pánovi odišla 12. januárav2016 v Michalovciach na nemocničnom lôžku vo veku 84 rokov.
Večná jej pamiatka!

SR. BENEDIKTA MÁRIA NOVÁKOVÁ
Sr. Benedikta Mária Nováková sa narodila 1. mája 1929 v Rešove, okr. Bardejov. Sviatosť krstu a myropomazania prijala šesť dní po svojom narodení. Navštevovala osemročnú ľudovú školu vo svojej rodnej obci Rešov. Neskôr si v Čechách urobila dvojročnú ošetrovateľskú školu a tak získala profesiu ošetrovateľky.
6. novembra 1948 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove.
V roku 1949 z dôvodu hromadného vyvážania sestier do Čiech bola zo strany predstavených kandidátkam a novickám ponúknutá možnosť návratu domov k rodičom. Sestra Benedikta sa rozhodla odísť spolu s ostatnými sestrami do Čiech a tak spolu s nimi zdieľať rehoľný život. Pre nepriaznivé politické pomery prijala rehoľné rúcho až o osem rokov a od 1. júla 1956 jej oficiálne začalo obdobie noviciátu.
Pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v Uherskom Hradišti a neskôr v Domove dôchodcov v Kolešoviciach. Tam 25. marca 1961 zložila doživotné rehoľné sľuby.
Po návrate na Slovensko v roku 1969 pracovala opäť ako zdravotná sestra v Ústave sociálnej starostlivosti v Rakovci nad Ondavou, až do roku 1991. Tu prežila najdlhšie obdobie svojho rehoľného života. Bola oporou mnohých – či už zamestnancov a klientov z ústavu, v ktorom pracovala, alebo ľudí z dediny. Mala láskavé, citlivé a dobre počúvajúce srdce, preto ju ľudia radi vyhľadávali a zverovali sa jej so svojimi starosťami a ťažkosťami. Počas svojho dôchodkového veku žila na viacerých miestach – najprv v Charitnom domove v Sládečkovciach a od r. 1993 v Ľutine a Michalovciach.
Sestra Benedikta bola tichá, nenápadná a skromná sestra. Rozprávala málo, no veľmi dobre vnímala a chápala svoje okolie i ľudí, ktorí k nej prichádzali. Aj v čase pripútania na lôžko nestratila záujem o svoje okolie, rodinu a spolusestry. Často sa pýtala na ľudí, ktorých poznala, a na ich rodiny. Mala živý a úprimný vzťah s Bohom a Presvätou Bohorodičkou, ktorý neustále prehlbovala osobnou a spoločnou modlitbou.
24. marca tohto roku dostala náhlu mozgovú príhodu, po ktorej ostala pripútaná na lôžko a odkázaná na permanentnú pomoc a starostlivosť sestier. Toto obdobie bezvládnosti bolo pre ňu veľmi náročné a ťažké. Pán jej však ostal posilou a odpoveďou na jej ťažký kríž. Sestrám, ktoré sa o ňu starali, stále ďakovala a prosila o odpustenie, že s ňou majú toľko starostí. Bola nesmierne vďačná aj za najmenší prejav opatery a lásky. V ťažkých chvíľach sa zverovala pod ochranu Presvätej Bohorodičky a z jej úst bolo často počuť modlitbu: „Voz ňa, mamko moja, voz.“
Zomrela na zlyhanie srdca 18. októbra 2014 v Sobranciach na nemocničnom lôžku vo veku 85 rokov.
Večná jej pamiatka!

Sr. IMMAKULATA MÁRIA MEDVECOVÁ

 Sr. Immakulata Mária Medvecová sa narodila 15. augusta 1927 v Abranovciach, okr. Prešov. Sviatosť krstu prijala v západnom obrade tri dni po svojom narodení. O šesť rokov neskôr, prijala vo východnom obrade sviatosť myropomazania. Navštevovala osemročnú Ľudovú školu v Abranovciach a strednú školu v Lemešanoch. V roku 1951 ukončila Vyššiu sociálnu zdravotnú školu v Košiciach.  25. mája 1969 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Po období kandidatúry a dvojročnom noviciáte zložila prvé dočasné sľuby. Doživotné rehoľné sľuby zložila 27. novembra 1976 v Prešove.

Od roku 1951 pracovala ako zdravotná sestra v Košiciach a neskôr v Bardejovských kúpeľoch. Počas tohto obdobia vykonávala medzi chorými tichý apoštolát. Odtiaľ pravidelne cestovala do Košíc, na miesto tajného noviciátu, kde si vykonávala svoju rehoľnú formáciu.

Od roku 1979 pôsobila ako dôchodkyňa na viacerých miestach – v Prešove, v Spišskej Novej Vsi, v Starej Ľubovni a nakoniec v Michalovciach.

Sr. Immakulata mala dobré a láskavé srdce. Svoj zasvätený život prežívala v hlbokej vernosti, k čomu mnohokrát povzbudzovala aj iné sestry. Mala hlbokú úctu k Nepoškvrnenej a k Božiemu milosrdenstvu. Často sa modlila na rôzne úmysly, zvlášť za potreby kňazov, biskupov a celú Cirkev.

Posledné mesiace života bola po náhlej mozgovej príhode pripútaná na lôžko. Jej zdravotný stav postupne  upadal a chradol. Zvlášť posledné týždne boli ťažké a bolestivé. Pán života si ju vo svojej láske a milosti povolal 24. júna, v deň sviatku sv. Jána Krstiteľa. Zomrela vo veku nedožitých deväťdesiatich rokov života a v štyridsiatom ôsmom roku svojho zasvätenia.

Večná jej pamiatka!

Sestra JEREMIA JÚLIA GALAJDOVÁ

 Sestra Jeremia Júlia Galajdová sa narodila 15. júna 1950 v Nižnej Vladiči. Tri dni po svojom narodení prijala sviatosť krstu a myropomazania. Deväťročnú základnú školu navštevovala v obciach Vyšná Vladiča a Havaj. V roku 1982 ukončila Štátnu zdravotnú školu v Prešove. Neskôr si ešte urobila misijný kurz malej teológie v Košiciach.

  1. októbra 1974 tajne vstúpila do kandidatúry sestier služobníc nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Po období kandidatúry a dvojročnom noviciáte zložila prvé dočasné sľuby. Doživotné rehoľné sľuby zložila 29. novembra 1982 v Prešove.

Od roku 1974 pôsobila ako tajná rehoľná sestra. Bola zamestnaná ako zdravotná sestra v Nemocnici chirurgického oddelenia mesta Prešov a neskôr ako zdravotná sestra v zubnej ambulancii na Základnej škole Zimná, tiež v Prešove. Počas tohto obdobia svojho života vykonávala službu chorým nielen po odbornej stránke, ale aj duchovnej. Mnohým zomierajúcim tajne sprostredkovávala službu vyslúženia sviatosti zmierenia a pomazania chorých. Počas totalitného obdobia bola istý čas poverená prešovským kňazom vyučovať náboženstvo v gréckokatolíckych rodinách.

V roku 1989, z dôvodu vážneho astmatického ochorenia, musela prácu v zdravotníckom prostredí ukončiť a odísť na invalidný dôchodok. V tomto novom období života sa musela naučiť žiť s ťažkou chorobou, no i napriek tomu nezabudla na skrytý apoštolát modlitby a obety. Veľa času trávila v domácej kaplnke, pretože milovala modlitbu a obetu. Dávala si rôzne úmysly, za ktoré obetovala svoje námahy, bolesti a ťažkosti choroby. Jej známy výrok „mám úmysel“ v nás často vyvolával úsmev, no myslela to s veľkou vážnosťou.

Vo veľkej úcte mala svoju Gréckokatolícku cirkev, našich blahoslavených, Rád svätého Bazila Veľkého a cirkevnú hierarchiu, za ktorú sa veľa modlila. Tešila sa z každého rehoľného a kňazského povolania.

Svoj zasvätený život prežívala v hlbokej láske, intimite a vernosti, k čomu mnohokrát povzbudzovala aj iné sestry. V rokoch 2001 – 2005 vykonávala službu predstavenej domu v Prešove. Bola úprimná a priama, rada rozprávala otvorene, bez zbytočných prifarbení. Spomíname na krásne chvíle prežité s ňou v kruhu spolusestier, ktoré často obohacovala svojimi humornými spomienkami a príbehmi.

Milovala nielen spolusestry svojej duchovnej rodiny, ale aj svojich drahých z pokrvnej rodiny. Často ich spomínala po mene, tešila sa z ich úspechov a veľmi sa starala o to, aby kráčali po Božích cestách.

Posledné roky života sa jej zdravotný stav viackrát zhoršoval, no kríž choroby a utrpenia prijala a niesla s odvahou a odovzdanosťou.

Sestra Jeremia sa často zaoberala myšlienkou odchodu z tohto sveta a svoj život žila tak, aby bola stále pripravená na deň stretnutia s Pánom. Často – zvlášť vo veľké sviatky – hovorievala: „Možno dnes zomriem“ a robila všetko pre to, aby bola pripravená. Niekedy to bolo až humorné, ale dnes si uvedomujeme, aké je to vážne – neprestávať myslieť na svoj odchod z tohto sveta a na stretnutie s naším Pánom.

  1. augusta, v prvý piatok v mesiaci, v hodinke Božieho milosrdenstva si ju Pán života povolal k sebe. Vo svojej láske a milosti si ju povolal vo veku šesťdesiatdeväť rokov a v štyridsiatom štvrtom roku svojho rehoľného zasvätenia.

Večná jej pamiatka!

SESTRA Terézia Pavlína Strelcová

Dňa 24. decembra 2020 sa opakovane zhoršil zdravotný stav sr. Terezky a opäť k nej bola privolaná rýchla zdravotná pomoc, ktorá ju po dôkladnom vyšetrení previezla z Domu sv. Kozmu a Damiána do nemocnice. O niekoľko dní, 2. januára 2021, v nej zomrela. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tam ostala sama a opustená. Ale to je naozaj len prvý a letmý pohľad na túto udalosť jej života. Preto ani v tomto nekrológu sa nechceme na jej život pozrieť len tak letmo, len cez prizmu výpočtu dátumov, pôsobísk a práce, ktorú vykonávala. Chceme uvidieť oveľa viac, čo Boh urobil v jej živote a čo sme my, jej spolusestry, mohli zbadať a uvidieť.

Boh si Pavlínu povolal do tohto života 18. marca 1934 v Renčišove, do rodiny Mateja a Anny, ktorí okrem  nej mali ešte ďalších 5 deti. O niekoľko dní, na sviatok Zvestovania Presvätej Bohorodičke, prijala iniciačné sviatosti. Vzdelanie nadobudla na ľudovej škole v Renčišove a meštianskej škole v Sabinove.

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v Československu 20. júna 1969 vstúpila v Prešove do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a po absolvovaní formácie 27. novembra 1976 zložila doživotné rehoľné sľuby.

Pracovala ako úradníčka v Košiciach, ako skladníčka v podniku Geodézia v Prešove a od roku 1981 ako sakristiánka v katedrálnom chráme v Prešove až do odchodu na invalidný a starobný dôchodok v roku 1990. Naďalej však piekla prosforu a tejto službe učila aj ďalšie sestry.

Žila v komunite so sestrami na provinciálnom dome na Sládkovičovej ulici. Po udalostiach Nežnej revolúcie sa zapĺňali kláštory novými rehoľnými povolaniami. Nebolo to inak ani v našej rehoľnej rodine, preto rehoľní predstavení kúpili v susedstve ďalší dom, v ktorom bol zriadený noviciát sestier služobníc. Sr. Terezka sa tak stala súčasťou života mnohých mladých sestier – noviciek a junioriek.

Po zhoršení zdravotného stavu bola v roku 2007 preložená do komunity sestier v Michalovciach. O niekoľko rokov neskôr, v roku 2013, keď bola potreba 24 hodinovej opatery, bola umiestnená v našom zariadení v Dome sv. Kozmu a Damiána. Tam sa o ňu sestry a pracovníci s láskou starali a žila tam 7 rokov až do svojej smrti.

Každý človek vo svojom živote má nejaké kríže a mala ich aj sr. Terezka. Snáď tým najzjavnejším bola jej choroba. Porozumieť krížom svojho života, uvidieť, prečo sú v ňom prítomné, akú majú misiu, poslanie, je obrovský Boží dar. Ako hovorí apoštol Pavol v liste Korinťanom, je to Božia múdrosť a Božia moc. Lebo každý jeden človek, ktorému nie sú osvetlené dejiny jeho života prostredníctvom Božieho Slova, vo svojom kríži uvidí iba bláznovstvo, ktoré ho pohorší, a preto začne proti svojim krížom bojovať a robiť všetko preto, aby ich odstránil zo svojho života. V tomto pokušení sme všetci každý deň.

Sr. Terezka mala kríž, ktorý ju upokoroval a tak vovádzal do tajomstva Božej múdrosti a lásky. Veľmi veľa sa modlila k Sv. Duchu o dar múdrosti a máme nádej, že ju dosiahla, že tento kríž ju priviedol do hlbokého vzťahu a zjednotenia sa s Ježišom Kristom, že bol pre ňu požehnaním, lebo v ňom od začiatku žiarila láska Ježiša Krista a ona ju postupne mohla uvidieť a uveriť jej.

Tak ako sa Boh o sr. Terezku staral celý život, bol s ňou aj v posledných dňoch jej života. Prv než tohto spomínaného 24. decembra 2020 odišla do nemocnice, Boh jej poslal anjela – spolusestru, aby jej pomohla nanovo uveriť a oprieť sa o jedinú istotu nášho života, o lásku a dobrotu Ježiša Krista. Aby mohla uvidieť, že všetko je márnosť a odvrátiť svoj zrak od tohto sveta aj seba samej a natrvalo sa zahľadieť do tváre Ježiša Krista. Boh vo svojej dobrote so sr. Terezkou o niekoľko dní zavŕšil túto jej osobnú paschu, jej prechod cez bránu smrti do večného života.

Budeme na ňu spomínať s veľkou láskou a s vďačnosťou Bohu, že sa stala trvalou súčasťou nášho života, že sme si mohli byť sestrami i priateľkami. Bola pre nás darom.

Zaopatrenú sviatosťami, v ranných hodinách, dňa 2.januára 2021, si ju Pán života povolal k sebe. Vo svojej láske a milosti si ju povolal vo veku 86 rokov a v päťdesiatom prvom roku svojho rehoľného zasvätenia.

Večná jej pamiatka!