Skip to main content

Rok 2009 – 2010

Sr. Ľubomíra Katarína Pekárova zomrela 23. marca 2009. Narodila  sa 4. apríla v roku 1926 v Klenove, okr. Prešov. Sviatosť krstu a myropomazania prijala 9. apríla toho istého roku. Po skončení Národnej meštianskej školy, ktorú navštevovala vo svojej rodnej dedine, pokračovala vo štvorročnom štúdiu na Učiteľskej akadémii v Prešove. V roku 1941, ako 15-ročná, vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Dňa 25. marca v roku 1942 si obliekla rehoľné rúcho a po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Jej prvým pôsobiskom bola sakrestia v prešovskej katedrále. Odtiaľ odišla pracovať do Ľutiny ako učiteľka základnej školy. Svoje doživotné rehoľné sľuby zložila 23. marca 1958 v Kolešoviciach. V päťdesiatych rokoch musela odísť do Uhorského Hradišťa a neskôr do Kolešovíc, kde bola zamestnaná v Ústave sociálnej starostlivosti. V tomto období vyštudovala štvorročnú zdravotnú školu s maturitou v Kladne. Neskôr si urobila trojmesačný postgraduálny kurz pre zdravotné sestry. Vo Vrchlabí tiež absolvovala katechetický kurz. V rokoch 1969 až 1983 s prestávkami pracovala na rôznych miestach ako vedúca zdravotná sestra. Pre ľudí s ktorými pracovala, bola sr. Ľubomíra veľkou útechou. Posledné úseky ich života dokázala spríjemniť svojím krásnym spevom a hrou na harmonike. Pod jej vedením sa nacvičovalo mnoho divadelných hier. Lásku k Cirkvi prejavovala nacvičovaním liturgických spevov, kantorskou službou a šitím bohoslužobných rúch. Mala veľmi dobré organizačné schopnosti, čo je vidieť aj na tom, že dlhé roky slúžila ako predstavená vo viacerých rehoľných domoch. Jej práca pre Božie Kráľovstvo neprestala ani odchodom do dôchodku v roku 1983. Posledné obdobie svojho života slúžila v sobraneckej farnosti. Tu pracovala v sakrestii a taktiež aj kantorovala.  S láskou a ochotou navštevovala chorých a zomierajúcich. Jej veľkou radosťou bola starostlivosť o záhradu. Spolusestry na ňu tiež spomínajú ako na veľmi dobrú šoférku. Sr. Ľubomíra si svoje rehoľné povinnosti plnila s vernosťou a láskou. Popri všetkých svojich úspechoch i zlyhaniach jej srdce bolo vždy pri Pánovi. Dňa 23. marca tohto roku nastal pre ňu milostivý čas. Darca života ho uznal za najvhodnejší pre jej prechod do nebeského Jeruzalema.  Zomrela vo veku nedožitých 83. rokov, posilnená sviatosťou pomazania chorých v kruhu svojich spolusestier. Chváľme a oslavujme Pána za všetky milosti a dary, ktoré udelil našej zosnulej sr. Ľubomíre, zvlášť za to, že talenty, ktoré vo svojom živote dostala nezakopala ale znásobila.

 

Sr. Magdaléna Mária Karasová zomrela 26. marca 2009. Narodila sa 11. júna 1923 v Nižnom Zbojnom, okr. Humenné. Sviatosť krstu a myropomazania prijala 17. júna toho istého roku. Základnú školu navštevovala vo svojej rodnej dedine. V roku 1942, ako 19-ročná, vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Dňa 15. novembra 1942 si obliekla rehoľné rúcho a po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Jej prvým pôsobiskom bol sirotinec, kde pracovala ako kuchárka. Neskôr odišla pracovať do materskej škôlky v Ľutine, tiež ako kuchárka. Svoje doživotné rehoľné sľuby zložila 23. marca 1958 v Kolešoviciach. V päťdesiatych rokoch musela odísť do Čiech a to do Uherského Hradišťa a neskôr do Kolešovíc. Tam bola zamestnaná v Ústave sociálnej starostlivosti. V tomto období absolvovala dva zdravotnícke kurzy. Neskôr si urobila katechetické kurzy v Kolešoviciach a Janských Lázňach. V januári 1974 sa vrátila na Slovensko. V rokoch 1975 až 1983 s prestávkami pracovala na rôznych miestach ako zdravotná sestra. Pre ľudí s ktorými pracovala, bola sr. Magdaléna veľkou útechou. Pacienti na ňu spomínajú ako na vždy veselú, vnímavú a ochotnú sestričku. Jej práca pre Božie Kráľovstvo neprestala ani odchodom do dôchodku v roku 1983. Posledné obdobie svojho života pôsobila v humenskej farnosti, kde s láskou a ochotou posluhovala kňazom prípravou obedov a pohostení.  Sr. Magdaléna bola veselej povahy. Vždy vedela rozosmiať iných, často si robievala žarty sama zo seba, zvlášť zo svojich chorôb. Sestry na ňu spomínajú ako na úslužnú, pohostinnú a komunikatívnu sestru. Posledné roky života prežila medzi sestrami v Michalovciach. Boli to roky poznačené bolesťou a utrpením no i napriek tomu sa vždy živo zaujímala o sestry a dianie v Cirkvi. Mesiace pred svojou smrťou sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Prežívala silné bolesti, ktoré znášala s veľkou odovzdanosťou. Veríme, že i vďaka láske a obetavej starostlivosti spolusestier, jej Pán daroval pokojný prechod do večnosti.  Nech živý Pán, ktorý vovádza do zasľúbeného raja, jej sám bude odmenou, slávou i radosťou. 

Sestra Melánia  Mária Lutašová zomrela 21. novembra 2009 ticho, pokojne, obklopená spolusestrami za spevu mariánskych piesni, akatistu a modlitieb ruženca.Narodila sa 8. júna 1917 vo Vydrani okres Medzilaborce. Rodičov takmer nepoznala, lebo otec padol v I. svetovej vojne a matka odišla za prácou do Ameriky. Malú Máriu vychovával otcov brat s manželkou. Keďže to bolo bezdetné manželstvo, Mária dostala dobrú náboženskú výchovu ako vlastné dieťa. Základnú školu vychodila vo Vydrani a meštiansku v Medzilaborciach. Ako 17-ročná odišla do kláštora k sestrám služobniciam do Prešova, odkiaľ ju vyslali na noviciát do Kristinopoľa na Ukrajine, pretože tu ešte noviciát  nebol.   Po ukončení dvojročného noviciátu v  r. 1938 sa vrátila do Prešova do sirotinca na Sládkovičovu 23. Bola vychovávateľkou sirôt, ktoré ju veľmi milovali a sestra Melánia dokázala s nimi nacvičiť rôzne scénky, piesne a divadlá. S láskou spomínala na blahoslaveného vladyku Pavla Petra Gojdiča, ktorý veľmi často navštevoval siroty ako dobrý otec a zároveň  si všímal ako pomôcť sestrám. Sestra Melánia bola vždy veselá, otimisticky naladená so zmyslom pre humor a nesmierne obetavá. Večné sľuby zložila 28. augusta 1945 do rúk generálnej predstavenej matky Veroniky Márii Gargiľ v Prešove. Ako 25 ročná sa stala predstavenou už spomenutého veľkého domu, v ktorom  bol sirotinec, provinciálny dom SSNPM, noviciát a ešte internát pre dievčatá študujúce na stredných školách. V úlohe predstavenej mala veľa starostí s hospodárstvom a neskôr vo vojne, aj po nej, musela chodievať na tzv. kvestie t.j. zbierky po dedinách na uživenie sirôt, kde sa sestrám nie raz ušla i nadávka a odmietnutie. V prešovskom sirotinci ju zastihla aj barbarská noc, likvidácie reholí. Často spomínala ako sa pokúšali komunisti vniknúť v noci do kláštora a ona z druhej strany vstupných dverí so sestrou Andreou držali kľúč zavinutý v zástere. Darmo svietili a pokúšali sa vytlačiť kľúč, až napokon rozbili okno na pivnici a vnikli do budovy ako zlodeji. Sestra Melánia odvážne išla do väznice spolu s vtedajšou predstavenou sestrou Andreou, dôvodiac, že podľa pravidiel sestra nesmie nikde ísť sama a nie ešte v noci. Chcela s ňou  zostať vo väzení, ale dovolili jej to len na jednu noc. Po likvidácii grécko-katolíckej Cirkvi odišla do Vydrane do civilu a pracovala v medzilaboreckých sklárňach. Na sviatky a obnovy prichádzala do spoločenstva v Michaloviciach k sestre Irene a Izaii, ktoré tiež boli v civili, a tak sa posilňovali v povolaní. Časť sestier odišla do Čiech a niekoľké ostali v civili na Slovensku, aby keď nastanú iné časy, mali  sa ku komu vrátiť  a v príhodnom čase sa venovali povolaniam. Sestra Melánia sa horlivo modlila a bola vždy pripravená do služby Kongregácie. Táto chvíľa nastala na jar v r. 1968, kedy sa obnovila grécko-katolícka Cirkev. Spolu so sestrou Paraskievou kúpili v Košiciach dom na ul. Tichej 11, a tu sa začal tajný noviciát počas ďalších 20 rokov existencie socializmu. Sestra Melánia zostala v civili, aj keď niektoré sestry sa vrátili z Čiech, hlavne do Prešova v habitoch a starali sa o bl. vladyku Vasiľa Hopku a sakrestiu v Katedrále sv. Jána Krstiteľa, tiež šili rizi. Prvé kandidátky pre noviciát nastúpili koncom roku 1968. Sestra Melánia bola predstavenou a praktickou vychovávateľkou svojím horlivým životom.  Magistra prichádzala vyučovať z Prešova, ale najprv sa u známych prezliekla do civilu. Bolo treba nie malú dávku odvahy brať  na seba takúto zodpovednosť,     ale pre Ježiša a pre Božie Kráľovstvo, bola ochotná podstúpiť všetko, len aby sa Kongregácia rozrastala. Keď nastala tzv. „normalizácia“ – pritvrdenie , štátna bezpečnosť si začala všímať sestry v civili a sestru Melániu pravidelne predvolávali  aspoň dva krát do roka na výsluchy. Ona bola múdra, prezieravá,   a trpezlivá, nikdy nič neprezradila, ani neudala stopu. Stále sa na nič nepamätala a nikoho nepoznala, prevážne mlčala. Tak to trvalo takmer 2O rokov. U sestier bola obľúbená pre svoj ľudský prístup a pochopenie všetkých ťažkostí. Vedela múdro poradiť a povzbudiť, preto ju často sestry volili  do provinciálnej rady ako radkyňu.  Sestra Melánia mala prirodzenú inteligenciu a veľkú lásku k blížnym. Bola horlivá a pre nás mladšie vzor v modlitbe. Modlievala sa za duše v očistci a odporúčala aj sestrám pomáhať im a prosiť ich o pomoc. Žiadna obeta jej nebola veľká keď  išlo o Božie veci a  Kongregáciu. V rehoľnom dome na Tichej ulici, organizovala duchovné cvičenia pre mladé sestry, duchovné obnovy pre  dievčatá a pravidelne prichádzali rehoľní kňazi na formáciu sestier pomocou prednášok a spovede. Postupne sa tento dom stal našim materincom, kde sme trávievali sviatky a nedele, hlavne my, ktoré sme žili v bytovkách. Tu sme zažívali teplo domova, ktoré nám vytvárala sestra Melánia svojim vždy milým prijatím. Ako predstavená bola skutočnou matkou, ktorá vedela brať hriechy a nedostatky iných na seba, „ lebo dokonalá láska vyháňa strach a zakrýva množstvo hriechov.“ Bola pohostinná a tešila sa každej návšteve, každého milo prijala a povzbudila. Vedela sestry nadchnúť a inšpirovať pre apoštolát a pomoc blížnym. Milovala Kongregáciu t.j. všetky sestry a do posledného dychu sa zúčastňovala spoločných akcií sestier, aj keď už nevládala, alebo mala bolesti. Veľmi si vážila Cirkevnú hierarchiu. Veľa sa modlila za biskupov, kňazov, bohoslovcov a nové povolania.   Na srdci jej ležal rozvoj a  rast grécko-katolíckej Cirkvi. Úprimne sa tešila  naším blahoslaveným a vrúcne ich prosila o pomoc. Jej veľkou láskou bola Nepoškvrnená Panna Mária. Zverovala jej celé naše spoločenstvo a každú jednu sestru zvlášť. Hodiny sa modlila pred jej obrazom. Ona sa jej odmenila, okrem iného, aj tým, že si po ňu prišla na svoj krásny sviatok  Uvedenia Bohorodičky do chrámu. Večná jej pamiatka!

Sr. Teodózia Anna Mišová  zomrela 13. mája 2009. V posledných mesiacoch jej postupne ubúdali telesné sily. V marci povedala: „puste ma do neba.“ V nedeľu Samaritánky pošepkala posledné slová: „pôjdem do neba“.Narodila sa 9. januára 1922 vo Fekišovciach, okr. Sobrance. Hneď na druhý deň prijala sviatosti krstu a myropomazania. Základnú školu navštevovala vo svojej rodnej dedine. V roku 1939 ukončila Meštiansku školu v Užhorode. Sestra Teodózia túžila svoj život úplne zasvätiť Bohu, preto ako 17-ročná vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. Obrad obliečky vykonal bl. vladyka Pavol Peter Gojdič. Z tohto, pre ňu tak významného dňa, si sr. Teodózia dlho uchovávala jeho slová: aby „zhárala v službe druhým ako sviečka na oltári“, čo sa nakoniec vyplnilo v celom jej živote. Po ukončení noviciátu v roku 1942 odišla do Ľutiny, kde sestry služobnice začali stavať svoj kláštor. Keď sa skončila 2. sv. vojna, odišla pracovať do Čiech, kde najskôr pôsobila na ortopedickom oddelení v nemocnici v Uherskom Hradišti. Tu zložila 12. augusta 1949 svoje doživotné rehoľné sľuby.  Neskôr odišla pracovať do Kolešovíc, kde bol zriadený dom pre vojnových invalidov. V tomto období sr. Teodózia vážne ochorela a už v mladom veku sa musela podrobiť operácii. Za svoje uzdravenie vždy vďačila Pánovi a videla v ňom Jeho nadprirodzený zásah. V roku 1969 sa sestra Teodózia vrátila do Prešova, kde sa venovala šitiu bohoslužobných rúch. Potreba bola veľmi veľká, pretože kňazi po 18. rokoch vyhnanstva, nemali dostatok liturgických rúch. V tom čase sestra Teodózia šila deň i noc. Za jednu noc dokázala ušiť kompletné kňazské rúcho. Mala veľmi peknú a pedantnú prácu. V rokoch 1973 – 1986 bola zamestnaná v Ústave sociálnej starostlivosti, ako zdravotná sestra. Avšak v roku 1981 túto prácu na 1 rok prerušila a odišla do michalovskej komunity, kde sa znovu venovala šitiu.V roku 1986, na pozvanie ľutinského kňaza otca Ireneja Bačinského, odišla s ďalšou spolusestrou do Ľutiny, kde sa starala o jeho domácnosť a vypomáhala vo farnosti. V roku 1990, po smrti otca Bačinského, pôsobila v kláštore sestier v Ľutine. Postupne sa jej zdravotný stav zhoršoval. Nemohla už chodiť po schodoch, strácala sluch, no i napriek tomu vždy šila…. Vyrábala krásne kríže,  naďalej šila rúcha, epitrachily, oltárne plachty, háčkovala lemovky. Vedela využiť každý kúsok látky, papiera či korálok. Svoje práce robila nielen pre baziliku v Ľutine, okolité i vzdialenejšie farnosti, ale aj pre farnosti na Ukrajine. V roku 2002 dostala náhlu cievnu príhodu. Prestala rozprávať, chodiť, ochrnula jej celá pravá strana tela. Ostala úplne odkázaná na pomoc iných. Pán od nej žiadal nové „fiat“ – fiat pre cestu bolesti a utrpenia. Tá trvala 7 rokov. Napriek tomu, že skoro vôbec nerozprávala, každé dva týždne prijímala sviatosť pokánia. Hoci následkom choroby bola často unavená, vždy sa potešila akejkoľvek návšteve. Každého spoznala. Bola čulá a bystrá. Po tak ťažkej cievnej príhode sa dokázala znovu naučiť sama jesť pomocou ľavej ruky. Mnohokrát bola medzi životom a smrťou, no milosť Božia a jej nesmierna chuť do života ju nechávali medzi nami. Pre nás – sestry bola obrovským zázrakom zvlášť v tom, ako sa vnútorne vyrovnala s ťažkou chorobou a úplnou odkázanosťou na iných. Aj keď s vypätím fyzických síl, vždy sa snažila nesklamať nás.  Je pre nás príkladom krásnej slobody ducha. Starostlivosť o sr. Teodóziu nebola ľahká, no odmenou pre tých, ktoré sa o ňu tak krásne dlhé roky starali, boli jej – vždy žiarivé modré oči, v ktorých sa odzrkadľovalo pochopenie, láska a vďačnosť.

Večná jej pamiatka.

Sr. Metodea Helena Piatková zomrela 28. júna 2010, vo veku nedožitých 80. rokov, posilnená sviatosťou pomazania chorých v kruhu svojich spolusestier. Narodila sa 17. júla v roku 1930 v Turej Poľane, v Zakarpatskej oblasti na Ukrajine. Sviatosť krstu a myropomazania prijala 25. júla toho istého roku. Navštevovala základnú školu v Blatných Remetoch. V roku 1948 vstúpila do kandidatúry Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Bola umiestnená do Ľutiny, kde pracovala do roku 1950 ako vychovávateľka na základnej škole a navštevovala Národnú meštianskú školu. V päťdesiatych rokoch bola režimom nútená odísť do Čiech ešte ako kandidátka spolu s ostatnými sestrami. Aj keď ju predstavení posielali domov, ona zostala verná svojmu povolaniu a neprijala túto možnosť. Pracovala v nemocnici v Uhorskom Hradišti a neskôr v domove dôchodcov v Kolešoviciach v západných Čechách. V tomto období vyštudovala štvorročnú zdravotnú školu s maturitou v Kladne. Rehoľné rúcho, po ktorom tak veľmi túžila, si obliekla až po ôsmych rokoch. Bola tou, ktorá ako prvá mala odvahu – i napriek zákazu štátnej moci, obliecť si viditeľný znak zasvätenia a k tomu povzbudzovala aj ostatné sestry. Obliečka sa uskutočnila tajne 1. júla v roku 1956 v Uherskom Hradišti. Po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Svoje doživotné rehoľné sľuby zložila 25. marca 1961 v Kolešoviciach. V roku 1968, keď sa uvoľnil tlak komunistického režimu, ona dokázala rýchlo zareagovať a v tomto tak pohanskom kraji začala katechizovať. Pripravila 15 detí k prvému sv. prijímaniu. Po návrate na Slovensko v rokoch 1974 až 1984 pôsobila ako   zdravotná sestra а vychovávateľka  v Ústave sociálnych služieb v Dúbrave, kde prežila svoje najplodnejšie obdobie aj čo sa týka apoštolátu. Jej práca pre Božie Kráľovstvo neprestala ani odchodom, ktorý prežila takmer 10 rokov vo farnosti Petrikovce a 15 rokov vo farnosti Sobrance. V Sobranciach pracovala ako katechétka na základných školách a tiež ako sakrestiánka. V tejto farnosti sa   zapájala do rôznych náboženských aktivít. Zvlášť veľkú pozornosť venovala starostlivosti o čistotu bohoslužobných rúch.  Sestry na ňu spomínajú ako na úslužnú, pohostinnú a komunikatívnu sestru. Spolu so svojimi spolusestrami sa podieľala na vážnom i zábavnom programe, ktorým milo prispievali k obohateniu slávnosti. S veľkou láskou a ochotou navštevovala chorých a zomierajúcich. Mnohí ju poznajú ako tú, ktorá vedela materinsky vypočuť, povzbudiť a pomôcť.  Sr. Metoda si svoje rehoľné povinnosti plnila verne a s láskou. Popri všetkých svojich úspechoch i zlyhaniach jej srdce bolo  pri Pánovi. Posledné obdobie života prežila medzi sestrami v Humennom a v  Michalovciach. Nikto netušil, že dlho pretrvávajúce zdravotné problémy, ktoré prežívala s veľkou trpezlivosťou, budú mať tak rýchly a výrazný spád. V posledných mesiacoch sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Prežívala silné bolesti, ktoré sa snažila znášať s veľkou odovzdanosťou.  Nech živý Pán, ktorý vovádza do zasľúbeného raja, jej sám bude odmenou, slávou i radosťou.