Skip to main content

Rok 2003 – 2008

Sestra Andrea Katarína Hiščáková, SSNPM. Narodila sa 28. novembra 1912 v Belži. Do Kongregácie vstúpila dňa 20.apríla 1929. Prvé rehoľné sľuby zložila 20. apríla 1931. Doživotné sľuby zložila 28. augusta 1937. Svoju dušu odovzdala Pánovi 31. januára 2003. Hľa poviem vám tajomstvo…. všetci sa premeníme…“ Tieto slová sv. apoštola Pavla veľmi presvedčivo dosvedčuje život i smrť našej sestry Andrei Kataríny Hiščákovej. Tretí deň po svojom narodení, tj. 1. decembra prijala v miestnej cerkvi sviatosť krstu i myropomazania. Rodičia Andrej a Mária, rod. Hrubšová sa spolu starali o päť detí – štyri dcéry a jedného syna.  Deti mali možnosť v obci dostať iba minimálne vzdelanie v ľudovej škole. Absolvovala ju aj Katarína. Začiatok rehoľného života podľa výpovede samotnej sestry siaha ešte do obdobia po prvom sv. prijímaní. Z tých čias sa jej veľmi živo vrývajú do pamäti večné pravdy – nebo, peklo, hriech… Z úst otca duchovného v homíliách  často počúva príbehy o svätých,  o pustovníkoch a rehoľníkoch. Už vtedy povstáva v jej mysli túžba milovať Boha celým srdcom, žiť sväto a bez hriechu. Zbožná matka podporuje u svojej dcéry Kataríny náklonnosť k zbožnosti a chce jej pomôcť k vytúženému životu. V jednoduchosti prostého života, ktorý si je vedomí svojich obmedzení, sa spolu so svojou dcérou vyberá za o. biskupom Gojdičom pre radu. Vladyka Pavol láskavo usmerní návštevníčky, aby ešte počkali, lebo za krátky čas prídu na Slovensko sestry, ku ktorým bude možné vstúpiť. A tak, keď v septembri 1928 prichádzajú sestry služobnice do Prešova, 16 ročná Katarína sa pomaly odoberá od svojich najbližších, aby si hľadala rodinu ďalšiu, kde jej pomôžu žiť životom po akom už niekoľko rokov túži. Noviciát sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie zatiaľ v Prešove otvorený nebol, preto v apríli 1929 odchádza do Halíče, terajšej západnej Ukrajiny. Celé obdobie kandidatúry i noviciátu prežíva v meste Kristinopoľ, dnešný Červenohrad. Pri obliečke 20. októbra 1929 prijíma rehoľné meno Andrea. Spolu s novickou Eustochiou Legnavskou, ktorá prišla do Kristinopoľa v januári v tom istom roku, tam boli zo Slovenska už dve. Po zložení prvých sľubov je devätnásťročná sestra Andrea zaradená do Stanislavova. Má totiž nadanie na ručné práce a tu sa tomu môže venovať, hlavne vyšívaniu krížov na liturgické rúcha a tzv. haptovaniu mitier pre otcov biskupov. Počas obdobia juniorátu trikrát obnovuje svoje rehoľné sľuby, stále na sviatok Uspenia. V roku 1937  kvôli pomoci pri výchove deti v sirotinci je s. Andrea preložená do Prešova. V tom istom roku na sviatok Uspenia Presvätej Bohorodičky skladá v Prešove doživotné sľuby. V sirotinci popri výchovných prácach je treba sa starať aj o materiálne zabezpečovanie. S. Andrea sa zapája do rôznych prác, od zbierok na sirotinec až po výchovu detí. Sestry až do roku 1948 rok čo rok vkladajú svoje sily , ochotu i lásku k sirotám do úmorného putovania,, často aj peši po dedinách či mestách Slovenska aj na Moravu. Začiatkom roku 1938, keď už na Slovensku existuje noviciát sestier služobníc, s. Andrea je zadelená ako socia na pomoc magistre noviciátu. Toto poslanie zastáva dobre a veľmi svedomito. Vyznačuje sa pokorou i schopnosťou rozlišovať. Je prísna a zároveň láskavá. Čas rekreácie dokáže vždy osviežiť príbehmi z vlastného života, veselými aj vážnymi. V Prešove pri katedrálnom chráme existuje krúžok sv. Anny. S. Andrea sa tam každú nedeľu po večierni stretáva s dievčatami – slúžkami a pomocníčkami v prešovských domácnostiach. Učí ich duchovnému životu, ale aj liturgické a náboženské piesne. Pripravuje s nimi kultúrne programy na rôzne príležitosti. Keď ku koncu II. Svetovej vojny v r. 1945 na Ukrajine komunistický režim začína vyčíňať oveľa skôr a tvrdšie ako u nás, prebiehajú deportácie sestier na Sibír, utekajú tamojšie sestry na Slovensko. Prišlo ich do tridsať. S. Andrea s nimi hlboko spolucíti a odvážne čelí častým kontrolám polície v sirotinci, kde sa niektoré z nich ukrývajú. Trvá to dva roky, takmer noc čo noc. Neskôr dokonca mnohé z nich dosť dlhý čas ukrýva u svojich blízkych príbuzných v Belži. V roku 1947 vo vtedajšej Československej republike vznikla viceprovincia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. S. Andrea sa stáva zástupkyňou viceprovinciálnej predstavenej,   ale zakrátko sú sestry násilne sťahované z Prešova na Moravu a do Čiech. Spolu s nimi odchádzajú ešte ďalej od svojej vlasti viceprovinciálna predstavená s. Filareta  i magistra noviciátu s. Mitrofana, obidve pochádzali z Haliče. Vo všetkých potrebách týchto dvoch sestier staršich vekom i chorľavých je s. Andrea spoľahlivou pomocníčkou. Je tomu tak až do ich smrti v sedemdesiatych rokoch. Dobu vyhnanstva prežíva desať rokov v Uherskom Hradišti v nemocnici, ďalšie roky v západných Čechách v Kolešoviciach, kde sestry pracovali v domove dôchodcov. Pár rokov zastáva úrad miestnej predstavenej a v rokoch 1977 – 1980 úrad provinciálnej predstavenej. Talent, ktorým Boh obdaroval s. Andreu, nadanie na ručné práce, využívala pre dobro prítomnosti, ale aj budúcnosti. Do umenia vyšívania, haptovania zasväcuje i mladšie sestry. Do dnešnej doby nám po nej zostali jej krásne práce i obrazy, ktoré maľovala. Jeden obraz Nepoškvrnenej Bohorodičky je aj v zahraničí, v dome našich sestier v Novom Sade v Srbsku. Na Slovensko sa s. Andrea vracia medzi poslednými až v roku 1991. Najprv žije so sestrami v Košiciach, ale pre vážny zdravotný stav je po troch rokoch preradená do komunity sestier v Prešove, do vtedajšieho provinciálneho domu , kde sa jej mohla poskytnúť lepšia opatera. Je tu v tom čase veľa mladých sestier a vo vedľajšom dome noviciát. A tak sestra Andrea, obklopená dobrou starostlivosťou a zároveň mladými sestrami plnými života sa z ťažkej choroby pomaly dostáva a znova sa môže zaradiť do bežného života v komunite. Zúčastňuje sa nielen spoločných modlitieb, či spoločného stola, ale sa snaží aspoň drobnou pomocou v kuchyni, či v záhrade byť fyzický užitočnou. Veľmi veľa času trávi v súkromnej modlitbe, hlavne v kaplnke. S. Andreu bolo možné poznať ako človeka dôsledného vo všetkom, čo robí. Napriek šikovnosti a nadaniu ostáva skromnou. Veľmi rada robievala radosť iným , ale jej skutky boli často skryté a nenápadné. Priala si dobro pre všetky sestry a všemožne sa o to snažila. Záležalo jej na Kongregácii, ale napriek mnohým rokom odlúčenia ju spájal výnimočne teplý vzťah s jej pokrvnými príbuznými. Posledné dva roky života sa stávajú pre s. Andreu veľkým utrpením. Nečakane zažíva stratu, keď náhle odchádza do večnosti o 8 rokov mladšia a veľmi blízka spolusestra, ktorá jej bola vo dne i v noci starostlivou opatrovníčkou. Už v tom čase má s. Andrea problém so zrakom, no postupne sa to ešte zhoršuje. Posledné mesiace už takmer vôbec nevidí a trpí bolesťou očí. Kým je len trošku možné zúčastňuje sa na sv. liturgiách v kaplnke. V tichu posledných mesiacov nachádza útechu skoro v ustavičnom volaní po Božom milosrdenstve. V nedeľu 20. januára 2003 popoludní upadla do bezvedomia. Privolaný lekár jej poskytol pomoc a previezol ju do nemocnice. Nasledujúce dni boli poznačené zápasom o život. Po týždennom pobyte v nemocničnej opatere, kde sa jej stav stabilizoval, bola prevezená naspäť do kláštora, ale stále v bezvedomí. Posledné tri dni vo dne i v noci, v hodinách zahalených veľkým tajomstvom života i smrti, ju sprevádzajú modlitby i starostlivosť sestier. V piatok 31 januára o 4.30 hod. ráno naša milovaná sestra Andrea prechádza prach večnosti zaopatrená sviatosťami. Viedla hlboký duchovný život, veľmi si cenila a vážila povolanie. Povzbudzovala v povolaní, snažila sa ochraňovať mladých, aby vytrvali.

Večná jej pamiatka!

Sestra Eustochia Katarína Legnavská SNPM sa narodila 15. januára 1905 v Snakove. Do Kongregácie vstúpila dňa 28. januára 1929 . Prvé rehoľné sľuby zložila 01. februára 1931. Doživotné sľuby zložila 28. augusta 1937.Svoju dušu odovzdala Pánovi 09. marca 2003.  „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!“ Doma u Legnavských bolo osem detí – 7 dievčat a 1 chlapec.  Život ľahký nebol, ale najťažšia spomienka v mysli sr. Eustóchie sa odvíjala od požiaru, ktorý im zlikvidoval celý dom. Stalo sa to v jeseni, a tak rodine neostávalo nič iné, len prezimovať na dvore v sýpke. Rodičia boli dobrí, starostliví a zbožní a otec hneď v jari začal  stavať dom. Pri  tejto práci sa veľmi natrápil, vyčerpal svoje telesné sily a  skoro zomrel. Snáď tu sa začal veľmi blízky vzťah budúcej rehoľníčky k Nebeskomu Otcovi. Deťom však ešte zostala mamička, ktorá s veľkou námahou dokončila budovanie domu a starala sa sama o veľkú rodinu. Keď mala Katarína 15  rokov, aby sa uľahčilo v domácnosti, odišla s jednou svojou sestrou pracovať do nemocnice v Prešove. Tu  boli rehoľné sestry Najsvätejšieho Vykupiteľa. Obľúbila si ich a chcela vstúpiť do ich Kongregácie.  Matka  ju  však upozornila na to, že je gréckokatolíčka, tak nech si hľadá také sestry. Nuž sa vybrala k preosvietenému vladykovi Pavlovi Gojdičovi a prosila ho, aby jej pomohol vstúpiť ku gréckokatolíckym sestrám. Pochváliac matku za jej lásku k obradu oboznámil dievčinu so skorým príchodom sestier z Haliče – západnej Ukrajiny, môže sa teda prihlásiť k nim. Tak sa aj stalo a 28. januára 1929 mladučká Katarína už odchádza do kandidatúry a noviciátu Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Kristinopoli v Haliči. Na noviciát mala dobré spomienky. Medzi množstvom mladých  bolo stále veľa veselosti i duchovnej radosti. V predsviatok Stretnutia Pána v r. 1931  skladá prvé sľuby. Ostáva pracovať v Haliči ešte 5 rokov – stále v kuchyni vo viacerých domoch, doživotné sľuby však už  skladá v Prešove. Keď sa mesiac na to otvára v Michalovciach náš kláštor, sestra Eustóchia spolu s ďalšími tromi sestrami tam začína misiu. V r. 1942 v auguste sa otvára ďalšia misia Sestier služobníc, a to v Ľutine. Sestra Eustóchia v službe miestnej predstavenej začína činnosť aj tohto domu. O rok sa  komunita sestier púšťa do budovania nového kláštora. Neskôr s. Eustochia rada spomína na ťažké podmienky, ktoré súviseli s budovaním. Mnoho sa tu napracovala, ale všetko vložila do rúk Matky Božej Ľutinskej. Prostá, jednoduchá viera, ktorú je u nej  dominantne cítiť cez celý život, ju nedeľu čo nedeľu vedie na mariánsku horu. Tu  kladie k nohám Matky Božej kyticu kvetov a zveruje jej celý nastávajúci týždeň pri náročnej stavbe s prosbou o ochranu všetkých i všetkého, čo súvisí s výstavbou kláštora. Dom sa skutočne šťastne dokončil a s. Eustóchia  sa môže vrátiť do Michaloviec, kde je až do násilného vyvezenia do Uherského Hradišťa v r. 1949. Ďalším mestom, v ktorom počas vyhnanstva prebýva, sú Kolešovice v západných Čechách. Neskôr, už ako dôchodkyňa, sa dostáva do charitného domova v Sládečkovciach na západnom Slovensku a v r. 1991 konečne do Ľutiny. Deväť rokov na to spolu s ďalšími staršími sestrami je preradená do Michaloviec, kde posledné roky života prežije v modlitbe a v každodennej účasti na sv. liturgii v kláštornej kaplnke. S. Eustóchia už od 50. roku veku chorľavie, ale trpezlivo nesie túto chorobu. Má hlboký súcit  s chorými a opustenými a pomáha im ako môže. Rada sa modlí – posledné roky zvlášť za Cirkev a za svätého otca – a má veľmi nežný vzťah k Nebeskému Otcovi i k Matke Božej.  Rada pomáha sestrám pri starostlivosti o  kaplnky, aby boli čo najkrajšie. Jej typickou črtou je však štedrosť, ale aj vďačnosť, ktorú vie veľmi srdečne a radostne prejaviť až do posledných dní. Svoju rodinu – kým vládze – rada navštevuje a povzbudzuje k dobrému, nábožnému životu. V požehnanom veku 98 rokov zaopatrená sviatosťami odovzdáva svoju dušu do rúk Nebeského Otecka, ako sama dôverne ešte aj v starobe  oslovuje Vládcu života i smrti.

 Vičnaja jej pamjať! 

Sestra Helena Marta Kovaľová SNPM sa narodila 05. júna 1940 v Prešove. Do Kongregácie vstúpila dňa 08. septembra v r. 1980. Prvé rehoľné sľuby zložila 25. marca 1983.  Doživotné sľuby zložila  15. augusta 1988. Svoju dušu odovzdala Pánovi 04. októbra 2004.  “Zastávaj sa vždy tých, Bohorodička, ktorí ťa uctievajú..    Ikos k Bohorodičke       

Sestra Helena Marta Kovaľová sa narodila v rodine otca učiteľa a matky, ktorá sa starala o domácnosť. Po línie otca mala korene v Poľsku. Bola jednou z troch detí, dvoch dievčat a jedného chlapca. Doma dostala pevnú náboženskú i mravnú výchovu. Rodina zažila viacero sťahovaní súvisiacich s otcovou prácou. Základné vzdelanie ukončila v Prešove, kde potom navštevovala aj Strednú školu spoločného stravovania. V okruhu svojej profesie po štúdiu vystriedala niekoľko zamestnaní. Do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie vstúpila ešte v čase totalitného komunistického režimu. Kandidatúru i noviciát si robila v Prešove pod vedením magistry, sr. Justíny Júlie Sidlárovej. Počas doby svojho v členstva v Kongregácii nežila v rehoľnej komunite. V začiatkoch to nebolo možné kvôli politickým pomerom v krajine, neskôr potrebovala opatrovať starú a chorú matku, po jej smrti v jeseni v r. 2003 ostala so svojou rodnou, nemocnou sestrou. Dodržiavala však blízky kontakt s Kongregáciou, najmä v začiatkoch, a to cez pravidelné mesačné duchovné obnovy so sestrami, prichádzala na spoločné podujatia, na sviatky cirkevné i rehoľné i na ročné rekolekcie. Počas prísnych rokov totality veľa pomáhala pri vyhotovovaní samizdatových brožúrok a pamätných albumov. Sestra Helena bola veľmi obetavá. Bolo pre ňu priam nemožným odmietnuť niečiu prosbu, akokoľvek náročnú. Jej typickou črtou bola dobrosrdečnosť a dobroprajnosť. S radosťou a zodpovedne venovala svoju pozornosť i starostlivosť chorým, starým a trpiacim. Veľmi dbala o o. Juraja Bumberu, SJ, prichádzala za ním v jeho starobe a chorobe často do nášho kláštora na Sládkovičovej 22 v Prešove, kde posledné roky žil i zomrel. Bola výrazne citlivá na bolesti a choroby iných, snažila sa hľadať pomoc i ponúknuť svoju, nachádzala a ponúkala rôzne lieky, či prípravky z byliniek. Ochotne prijala úlohu každý deň chodievať do komunity, kde žila stará a chorá sr. Justína Sidlárová, odkázaná na pomoc. Prispôsobiac sa chorej mame i sestre, často chodievala na sv. omše do kaplnky Saleziánov i do kostola sv. Františka. Tu veľmi rada ozdobovala sochu Panny Márie. Posledné mesiace ju však bolo často vídavať modliť sa pri pozostatkoch bl. biskupa Vasiľa Hopku. Keď sa jej sestra začiatkom septembra dostala do nemocnice, každý deň ju navštevovala. Počas jednej takejto návštevy, 24. septembra, sa posťažovala na slabosť a padla do bezvedomia. Viac ako týždeň – s krátkou chvíľou vedomia – bola v kóme, prijala sviatosť pomazania nemocných a dňa 4. októbra o 23. 35 hod. naplno odovzdala svoju bytosť do rúk dobrého Boha. Jej telesné pozostatky boli uložené na Prešovskom cintoríne v rodinnej hrobke 7. októbra 2004, a to po sv. liturgii a pohrebných obradoch v Dome smútku, ktoré vykonal o. Szekely Gabriel, prešovský farár. Z ohľadu na príbuzných bola pochovaná v civilnom oblečení.

 Vičnaja jej pamjať!

Sestra Atanázia Anna Drábová SNPM „Slúžiť tam, kde je najväčšia potreba.“ S týmto duchovným odkazom blahoslavenej sr. Jozafaty Hordaševskej, zakladateľky Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, sa vo svojom živote plne stotožnila sr. Atanázia Anna Drábová, SNPM, ktorá zomrela 2. novembra 2006 vo svojej rodnej obci Závadka. Bola pochovaná v pondelok 6. novembra na Mestskom cintoríne v Prešove v spoločnej hrobke gréckokatolíckych sestier služobníc. Pohrebné obrady a zádušnú svätú liturgiu slávil prešovský eparcha Ján Babjak, SJ v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove v spoločenstve kňazov, rehoľných sestier a príbuzných zomrelej. V homílii povedal, že smrť je vždy veľká katechéza. Skutočnou tragédiou je duchovná smrť človeka. Zomieranie nie je ľahké. Je však rozdiel kto zomiera. Človek praktizujúci vieru zomiera v pokoji. Takto zomrela aj rehoľná sestra Atanázia. V hlbokej viere. Vychádzajúc z prečítaného evanjelia o múdrych a nerozumných pannách pozval prítomných žiť múdro, aby sme mohli aj múdro zomrieť a získať nebeské kráľovstvo. Sestra Atanázia sa narodila 11. mája 1935. V roku 1971 vstúpila do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, kde 8. decembra 1978 zložila doživotné sľuby. Počas rehoľného života pôsobila na viacerých miestach. Osemnásť rokov v Kolešoviciach ako ošetrovateľka v Domove dôchodcov. V roku 1990 v Ústave sociálnych služieb v Rakovci nad Ondavou. Potom v Michalovciach, v Humennom a posledný rok prežila v rehoľnej komunite v Starej Ľubovni. V rokoch 1999 – 2005 bola na misiách vo Francúzsku. Mala charizmu utešovať a posilňovať chorých a trpiacich. Všade prinášala ducha radosti a humoru. Jej srdcovou záležitosťou bola starostlivosť o krásu Božieho chrámu. Veľmi rada chodila do prírody. Zomrela v čase Mariánskej hodinky náhle a nečakane, ale posilnená sviatosťou pomazania chorých.

Sestra Veronika Mária Zbehlejová SNPM. V pondelok 16. júna 2008, posilnená sviatosťami, v kruhu svojich spolusestier, vo veku 86 rokov zomrela v Ľutine rehoľná sestra Veronika Mária Zbihlejová z Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Pohrebné obrady vykonal vladyka Ján Babjak SJ vo štvrtok 19. júna 2008 o 10.30 hod. v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove.  Sr. Veronika sa narodila 28. októbra 1921 v Chmeľovej, v okrese Bardejov, v roľníckej rodine, ktorá vychovala päť detí. 13. novembra toho istého roku prijala sviatosť krstu a myropomazania. Po skončení Základnej školy, ktorú navštevovala vo svojej rodnej dedine, pokračovala v štúdiu na Gréckokatolíckom učiteľskom ústave v Prešove. Už počas stredoškolského štúdia ako 17-ročná sa prihlásila do kandidatúry Sestier Služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Prešove. 19. augusta 1938 prijala rehoľné rúcho a po dvojročnom noviciáte zložila prvé rehoľné sľuby. Po maturite sa stala učiteľkou na meštianskej škole v Prešove a neskôr učila v Materskej škôlke Sestier služobníc v Ľutine. 28. augusta 1946 zložila doživotné rehoľné sľuby. To, že sr. Veronika prejavovala veľkú lásku k štúdiu a vzdelávaniu, je vidieť i v ďalších rokoch jej života. Ako 35-ročná začala navštevovať dvojročné diaľkové štúdium na Ekonomickej škole v Košiciach a neskôr v roku 1969 navštevovala v Mariánskych Lázňach kurzy duchovnej formácie – Katechetický kurz a Kurz pre magistry noviciek. V päťdesiatych rokoch musela odísť z Ľutiny a pracovať v rôznych civilných zamestnaniach. V roku 1958 odišla do Kolešovíc, kde pracovala 11 rokov ako službukonajúca zdravotná sestra už v rehoľnom rúchu. Na Slovensko sa vrátila v roku 1969. Zamestnala sa na farskom úrade v Prešove, aj keď vykonávala úrad viceprovinciálnej predstavenej, lebo vtedajší režim si to vyžadoval. V úrade viceprovinciálnej predstavenej pôsobila v rokoch 1966 až 1971. Tu spadá obdobie pražskej jari, kedy sa obnovila gréckokatolícka cirkev a kedy bolo potrebné konať rýchlo a múdro. Posiela sestry z Čiech, z Kolešovíc pri Prahe, na Slovensko. Jej zásluhou sa sestry starajú o vladyku Vasiľa Hopka, ktorý sa vracia do Prešova s podlomeným zdravím následkom krutého väzenia. Sestry tiež začínajú šiť kňazské rúcha a sú sakristiánkami v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa. Sestra Veronika zakúpila dom v Košiciach, v ktorom otvorila tajný noviciát. Po ukončení úradu viceprovinciálnej predstavenej sa stala magistrou tajného noviciátu. Obliekla sa do civilu, aby sa mohla stretávať s novickami – študentkami a odovzdávať im charizmu zakladateľov ako aj výklad Svätého písma a potrebných predmetov teológie. Riskuje, ale veľmi jej záleží na pokračovaní Božieho diela, ktorým je Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Sestra Veronika vychovávala predovšetkým príkladom svojho života. Bola horlivá a verná v povolaní, skromná, pevná, veľa sa modlila. Milovala Cirkev, Kongregáciu, byzantský obrad a staroslovienčinu. Všetko robila pre budovanie Božieho Kráľovstva. Neustále prehlbovala svoj život v prežívaní rehoľných sľubov poslušnosti, čistoty a chudoby. Bola nesmierne vďačná Bohu za dar povolania a vo svojom srdci prežívala pokoj a radosť. Mala veľkú úctu ku kňazom a biskupom. S veľkou úctou a láskou rozprávala o blažených otcoch biskupoch Pavlovi Petrovi Gojdičovi OSBM a Vasiľovi Hopkovi. Od roku 1975 pracovala ako vychovávateľka mentálne postihnutých detí v Jabloni a v Kalinove. Po náročnom civilnom zamestnaní odišla v roku 1985 do dôchodku. V dôchodkovom období pôsobila v rehoľných domoch v Petrikovciach, v Ľutine a v Prešove. Bola členkou provinciálnej rady a vo funkcii provinciálnej sekretárky vybavovala korešpondenciu na Slovensku ako aj s Rímom v ukrajinskom jazyku. Napísala históriu slovenskej provincie Svätého Ducha. Posledné roky svojho života prežívala sr. Veronika v ľutinskej komunite.

Večná jej pamiatka!