Skip to main content

Rok 2000 – 2002

Sestra Juliána Alžbeta Ujhelská SNPM. Narodila sa 01. októbra v r. 1926 v Dúbravke. Do Kongregácie vstúpila dňa 05. septembra 1945. Prvé rehoľné sľuby zložila 14. marca 1948. Doživotné sľuby zložila  23. marca 1958. Svoju dušu odovzdala Pánovi 31. decembra v Jubilejnom roku 2000.  „My však musíme ustavične vzdávať vďaky Bohu za vás, bratia, Pánom  milovaní, že  si vás Boh vyvolil…“ /2 Sol 2, 13 a/

Pri spomienke na sestru Juliánu Alžbetu Ujhelskú sa nám naozaj chce vzdávať vďaku Bohu za to, že sme boli svedkami a ako rehoľná rodina aj účastníkmi krásneho života našej spolusestry. Dedinka Dúbravka, kde sa zosnulá narodila, je v Michalovskom okrese. Zbožní rodičia Mikuláš a Mária rod. Sabová svojim siedmym deťom, z ktorých Alžbeta bola štvrtá v poradí, dali dobrú náboženskú výchovu. Z obdobia detstva a mladosti si žijúci súrodenci spomínajú na Alžbetku ako na pracovité a láskavé dievča, ochotné pomôcť či poradiť. Devätnásťročná vstúpila do Kongregácie v Prešove, kde si aj vykonala noviciát.  Iba 15 mesiacov po prvých sľuboch spolu s ostatnými sestrami bola násilne vyvezená do Uherského Hradišťa. Tu pri Sestrách sv. Kríža našli v nemocnici zamestnanie aj naše sestry – ako ošetrovateľky. Sestra Juliána zastávala svoju prácu stále veľmi zodpovedne a keď k tomu pridáme jej skromnú a  milú povahu, úctivé a inteligentné správanie, nie div, že bola veľmi obľúbená u lekárov, personálu i u pacientov. Sedemročnú prácu v nemocnici vystriedala práca v domove dôchodcov v Kolešoviciach na Rakovnícku v Západných Čechách. Tu sestra Juliána pracovala ako ošetrovateľka  pri lôžku chorých. Vyznačovala sa obdivuhodnou obetavosťou. Popri svojej práci sa s veľkou dôstojnosťou  venovala starostlivosti o tamojší kostol. Po r. 1968  sa mohli niektoré vysťahované sestry znova vrátiť na Slovensko. A tak od 1. septembra 1969 aj sestra Juliána je znova vo svojej krajine, a to v Stropkove. Tam sa stará o cerkov Redemptoristov a zároveň pre nich varí obedy. Po dvoch rokoch sa však znova musí vrátiť do Kolešovíc. Až 1. októbra 1984 spolu s niekoľkými sestrami prichádza do Petríkoviec. V tom období je už po veľmi ťažkej chorobe a po viacerých operáciách. Ich následky znáša po celý svoj ďalší život, no napriek tomu jej pracovitosť, usilovnosť a obetavosť sa nezmenšujú. V Petríkovciach má na starosti  záhradu a domácnosť.  S veľkou láskou sa dlhšie obdobie stará o zomierajúcu s. Margarétu. Ešte aj v tomto staršom veku často cestuje na výpomoc k sestrám  v Humennom. Do tejto komunity odchádza v r. 1993 za predstavenú domu. V službe predstavenej ostáva  až  do 1. augusta 2000. Bola veľkou oporou nielen pre sestry, ktoré s ňou žili, ale  svojou dôslednosťou a  príkladným životom aj pre celú provinciu. Všetky svoje sily dáva do služby Cirkvi. Pečie prosfóru, perie cerkovné prádlo, stará sa o záhradu. Každého prijíma s veľkou úctou a láskavosťou. Vedie komunitu múdro a prezieravo. Posledné mesiace sa jej zdravotný stav veľmi zhoršil. Sestra Juliána  trpí veľké bolesti, ale znáša to s úplnou odovzdanosťou. Podľa jej vlastných slov obetuje všetko za Cirkev, za našu Provinciu, ale pamätá pritom aj na svojich súrodencov a ich rodiny. Z jej perí najčastejšie počuť slová: „Bože môj!“ V takejto odovzdanosti dáva svoju šľachetnú dušu do rúk svojho Stvoriteľa 31. decembra 2000 o 7. 45 hod.  Tichosť, miernosť, láskavosť a mnoho iných krásnych vlastností sme my, ktorí sme zosnulú dobre poznali, mohli na nej obdivovať.  Nebeský Otec si ju zobral vo chvíli, kedy spolu s apoštolom Pavlom jej srdce mohlo vravieť: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“

  Večná jej pamiatka a blažený pokoj!

Sestra Minodora Irena Sabová SNPM. Narodila sa 1. 9. 1923 v Iňačovciach, do Kongregácie vstupila 9. 10 1943 a svoju dušu odovzdala Pánovi 10. 10 2000. „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo. Ono sa uchováva pre vás v nebi.“ /1 Pt 1, 3-4/ Život našej drahej zosnutej sestry Minodory Ireny Sabovej veľmi silno svedčí práve o jej živej nádeji na dedičstvo, ktoré čaká v nebi. Narodila sa na Zemplíne. Hneď na druhý deň prijala sviatosť krstu a myropomazania. Rodičia Štefan a Zuzana vychovali troje deti –  dcérku a dvoch synov. Irenke ako devätnásťročnej zomrela matka na týfus; o rok na to mladá dievčina vstupuje do Kongregácie v Prešove. Po skončení kandidatúry a dvojročného noviciátu nastupuje  mladá sestra Minodora s vierou svoje putovanie po Božích cestách. Pod vplyvom politických pomerov musí tak ako iné sestry zanechať východné Slovensko aj ľud, z ktorého vyšla. V poslušnosti predstaveným vystriedá viaceré pôsobiská: Libějovice, Uherské Hradište, Kolešovice, Sládečkovce a nakoniec je dlhé roky činná v Rakovci nad Ondavou. V živote prechádza rôznymi profesiami: robí upratovačku, ošetrovateľku, zdravotnú sestru, záhradníčku a všetky práce, ktoré patria k bežnému kláštornému životu. Celý život, kým jej to zdravotný stav dovoľuje, je veľmi aktívna. Popri svojom zamestnaní – podľa možností, ktoré boli – sa venuje aj ľuďom vo farnosti – starým a chorým svojím ošetrovaním, mladým a deťom nácvikom spevov, čistote a výzdobe  chrámu.  Sestra Minodora bola živej povahy. Veľmi  ťažko ju preto zasahuje pripútanie na lôžko, ktoré trvá približne 7 rokov.  Je to posledné obdobie jej života. Prežíva ho medzi sestrami v Michalovciach a kvôli stavbe michalovského kláštora dva roky v Humennom. Začiatkom novembra je so spolusestrou Máriou Protivňákovou, jej  ošetrovateľkou, presťahovaná späť do Michaloviec, na miesto, kde sa chcela vrátiť. Tu sa po štyroch dňoch v tichúčku odoberá z tohoto sveta. Napriek jej zdravotnému stavu v posledné roky sa veľmi živo zaujíma o dianie v Kongregácii, v Provincii, v celej Církvi, ale v modlitbe často myslí aj na celkovú situáciu v našej krajine – záleží jej na všetkom. Aj pri svojom utrpení je ochotná zdieľať bolesti  iných – či spolusestier, či tých, ktorí za ňou prichádzajú. Vie sa veľmi tešiť návštevám, hlavne svojej sestre Marte a synovcom. Záleží jej na na nich, na ich životoch, na ich rodinách. Nikdy neodmieta modlitebnú pomoc; ochotne vytvára modlitebné zázemie pre sestry, ktoré ešte môžu apoštolovať medzi ľuďmi.nDuchovnosť našej sestry Minodory sa vyznačovala veľmi nežnou úctou k Presvätej Bohorodičke Z jej úst   často vychádzal vzdych: Ježiš, Mária, Jozef!  Telesné pozostatky zosnulej sú uložené na verejnom cintoríne v Michalovciach.

 Blažený pokoj, večná jej pamiatka!

Sestra Onizima Helena Frajtová SNPM. Narodila sa 16. novembra v r. 1914 v Geraltove. Do Kongregácie vstúpila dňa 14. júla 1932. Prvé rehoľné sľuby zložila  15. júla. Doživotné sľuby zložila  28. augusta 1940.Svoju dušu odovzdala Pánovi 26. novembra v Jubilejnom roku 2000.

 „Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista. A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, stále horlivejší v Pánovom diele,veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi.“ /1 Kor, 15, 57-58/

Veľmi pravdivé sa nám javia tieto slová sv. apoštola Pavla práve pri spomienke na zosnulú sestru Onisimu Helenu Frajtovú. Jej 69 rokov v Kongregácii Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny je presiaknutých horlivosťou a presvedčením, že pre Boha nič nie je daromné. Narodila sa na Šariši ako jedna z ôsmich súrodencov. Mala sedemnásť a pol roka, keď vstúpila do našej Kongregácie. Noviciát si vykonala v meste Kristinopoľ  na západnej Ukrajine. Po zložení prvých sľubov žila so sestrami v Prešove v sirotinci a od r. 1937 Michalovciach. Tu v  r. 1945  začala a viedla činnosť našej Materskej školy na bývalej Fučíkovej ulici. O dva roky na to bola sestra Onisima  preložená do Uherského Hradišťa na Morave na prácu v nemocnici, odtiaľ po šiestich rokoch až do Kolešovíc na Rakovnícku v západných Čechách. Krátko na to  bola pre ilegálnu pomoc ukrajinským sestrám zaistená a odsúdená. Po piatich rokoch nespravodlivého väznenia, keď sa nesmela vrátiť medzi sestry, už s podlomeným zdravím odišla do charitného domova v Sládečkovciach.  Tu prežila ďalších tridsať rokov svojho života. V r. 1991 bolo dovolené našim sestrám – medzi nimi aj s. Onisime – vrátiť sa do nášho kláštora v Ľutine. Posledné štyri týždne svojho života prežila medzi sestrami, v Michalovciach.  Sestry, ktoré s našou sestrou Onisimou prežili spolu istý čas, ju charakterizujú ako starostlivú a obetavú, ako sestru naplnenú sesterskou láskou. Bola pracovitá a pri svojej malej a útlej postave veľmi usilovná. Podľa slov sv. Pavla – bojovala dobrý boj a beh dokončila ako osemdesiatšesťročná. Jej telesné pozostatky sú uložené na verejnom cintoríne v Michalovciach.

 Večná Vám pamiatka a blažený pokoj, drahá sestra Onisima.

Sestra Anastázia Anízia Peláková SNPM. Narodila sa 18. mája v r. 1920 v Hutke. Do Kongregácie vstúpila dňa 07. júna 1945. Prvé rehoľné sľuby zložila 14. marca 1948.  Doživotné sľuby zložila  23. marca 1958. Svoju dušu odovzdala Pánovi 16. januára 2001.

 „… dovŕšte moju radosť: Zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ!“ /Flp 2, 2/

Tieto slová napísané sv. apoštolom Pavlom pred dvetisíc rokmi sa stali veľmi  naplnenými a žitými našou drahou sestrou Anastáziou. Boh ju daroval tomuto svetu v dedinke Hutka v Bardejovskom okrese, keď sa narodila rodičom Jurajovi a Eve rod. Simovej. V chudobnej rodine vyrástlo sedem detí, z ktorých Anízia, ináč menovaná aj Anna, bola piatou v poradí. V rodnej obci absolvuje osem tried národnej školy. Počas prechodu frontu v druhej svetovej vojne musia ľudí z dediny evakuovať. Peši prechádzajú cez Bardejov až do Raslavíc, kde majú možnosť nocovať. Tu sa dvadsaťštyriročná dievčina stretáva s rehoľnými sestrami Vykupiteľkami, čo značným podielom podnecuje v jej srdci túžbu zasvätiť sa Pánu Bohu. Krátko na to vstúpuje do Kongregácie Prešove.  Noviciát, ktorý má predĺžený o dva mesiace, berie veľmi zodpovedne a snaží sa dôsledne žiť svoje zasvätenie. Po jeho skončení  skladá prvé rehoľné sľuby. Rok na to, v júni 1949, musia sestry pod tlakom štátnych úradov opustiť Prešov. Sestra Anastázia  sa dostáva do Ľutiny. Rok 1950, ktorý zasiahol našu gréckokatolícku Cirkev tvrdým úderom oficiálnej likvidácie, je aj pre mužské a ženské rehoľné spoločenstvá rokom núteného sťahovania.  30.  augusta 1950 rehoľné sestry z celého Slovenska sú násilne sústredené v spoločných kláštoroch. Sestra Anastázia je práve mimo Ľutiny, čo spôsobuje, že ju štátna moc nezastihla. Po niekoľkomesačnej neistote, ktorú prežíva v Košiciach v civilnom zamestnaní, pripája sa k dvom našim sestrám v Michalovciach a spolu s nimi býva – samozrejme v civilnom oblečení – u dobrodinky pani Terézie Sotákovej . Popri tom môže pracovať v detskom domove, ktorý mesto zriadilo v budove nášho zoštátneného kláštora. Tu ostáva do 30. júna 1958. Tento úsek života sestry Anastázie veľmi presvedčivo hovorí o postoji jej   vnútra. Napriek oblečeniu, ktorým  pred svetom  v tej dobe nemôže preukázať, komu patrí jej život, je naďalej verná  rehoľným pravidlám a sľubom. Okolie ju už vtedy pozná ako skromnú, nenáročnú a  pracovitú ženu. Jej charakteristickou črtou je šetrnosť, napriek tomu je veľmi štedrá. Ochota pomáhať a vychádzať v ústrety aj v maličkostiach je pre ňu typickou po celý život. Z rozhodnutia predstavených od 1. júla 1958 ide bývať a pracovať k spolusestrám do Kolešovíc na Rakovnícku; vidí v tom Božiu vôľu a ochotne to prijíma. Táto zmena znamená pre ňu obliecť znova rehoľné rúcho. V Domove dôchodcov pracuje podľa potreby v kuchyni i v práčovni. Popri zamestnaní sa s láskou stará o spolusestry – dôchodkyne, z ktorých  jedna je vo vysokej starobe a druhá bezvládna. V Kolešoviciach aj sestru Anastáziu zastihol dôchodkový vek. Vtedy – koncom sedemdesiatych rokov – žilo v komunite osem sestier, z toho už len tri zamestnané v Domove dôchodcov. Sestre Anastázii veľmi leží na srdci nevšímavosť domácich ľudí ku kostolom a bohostánkom v nich, ktorá pramenila zo všeobecnej straty viery a vzťahu k Cirkvi. A tak s inými spolusestrami venuje svoju starostlivosť a vernosť aj v maličkostiach práve opusteným kostolom v okolí farnosti. Popritom sestry pestujú kvety a  vedú domácnosť správcovi farnosti. Po dvadsiatich šiestich rokoch života v Kolešoviciach 1. októbra 1984 sestry, medzi nimi aj sestra Anastázia, prichádzajú naspäť do svojich krajov – do Petríkoviec na Zemplíne. Tu sa má zriadiť charitný dom pre naše sestry. Skôr, ako to štátne úrady  doriešili, prichádza 17. november 1989, deň „nežnej revolúcie“, kedy sa môžu sestry postupne vrátiť do svojich kláštorov – aspoň do tých, ktoré neboli počas komunizmu zbúrané.  Ale až  4. októbra 1993 je sestra Anastázia pridelená do Ľutiny. Tu sa iba pár  týždňov venuje starostlivosti o staršie a chorľavé sestry. Je potrebné, aby sa ešte raz – poslednýkrát vo svojom živote –  sťahovala, a to do komunity sestier v Prešove. Ani  zvyšných sedem rokov svojho života nezaháľa. S veľkou láskou a pozornosťou sa venuje o osem rokov staršej  spolusestre Andreji, ktorá ako pripútaná na lôžko je zverená jej starostlivosti. Keď sa sestre Andreji zlepšuje zdravotný stav a znova sa stavia na nohy, sestra Anastázia pri nej naďalej ostáva úslužná vo všetkých osobných potrebách a  je jej k dispozícii cez deň i v noci. Popri tom ale veľmi rada prichádza variť do kuchyne. Do konca života je ju  vidieť všade: pri spoločných modlitbách, pri prácach v dome, na dvore, či v záhrade. Má záujem nielen o domácnosť ako takú, ale o  každú spolusestru zvlášť. Sestry, ktoré s ňou  posledné roky žijú, ju poznajú ako pracovitú, starostlivú, úprimnú, otvorenú ale pritom dobroprajnú sestru so štedrým a dobrým srdcom. Bola veselej povahy a zmysel pre humor ju neopúšťa do konca. Aj v maličkostiach je veľmi všímavá. Napriek dlhému životu medzi rehoľnými sestrami má veľmi rada aj svojich príbuzných. Zaujíma sa o ich život, záleží jej na ich dobre a to ju vedie k tomu, že ich občas s radosťou  navštevuje. Často spomína na svoje rodisko Hutka a túži po misiách v ňom. Popri všetkej práci, ktorej na svoj vek zvládla naozaj veľa, sa sestra Anastázia rada a veľa modlí. Tak ako žila, tak odišla. Posledné dopoludnie svojho života dáva do poriadku sebe i sr. Andrei prádlo, izbu, skrine. Spoločne so sestrami pri obedňajšom stole sa modlí Otče náš, sadá na stoličku a upadá do bezvedomia. Jej viditeľný zápas so smrťou trvá veľmi krátko. Po privolanej lekárskej pomoci sa zdá, že ona už nechce bojovať. Lekári však chcú. Ich veľká, skoro polhodinová snaha o jej záchranu je však márna. Naša milovaná spolusestra Anastázia Anízia Peľaková odchádza v utorok 16. 1. 2001 o 12. hod. 55. minúte  k tomu, ktorému pred krátkou chvíľou povedala: Otče… Boli to slová jej života. Mala nás, svoje sestry, rada a  tešila sa, keď sme boli spolu. V posledných minútach sme boli s ňou a jej ústa šepkali modlitbu    Otče náš… – za nás všetky. Jej telesné pozostatky sú uložené na Prešovskom cintoríne.

 Večná jej pamiatka, blažený pokoj.

Sestra Makrína Elena Peleščáková SNPM. Narodila sa 27.4. 1929 v Trhovišti. do kongregácie vstúpila 5.6. 1947. Svoju dušu odovzdala Pánovi 25.4. 2001Posledné roky života našej sestry Makríny sestrám, ktoré s ňou bezprostredne žili, ale aj nám ostatným, čo sme len občas mohli byť v jej prítomnosti, veľmi živo svedčia o naplnení slov Ježiša Krista: „…Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ /Jn 15, 5/ Narodila sa v dobrej kresťanskej rodine v zemplínskej dedinke. Ako päťdňová prijíma v miestnom gréckokatolíckom chráme sviatosť krstu a myropomazania. Od svojich rodičov dostáva výchovu k viere spolu s tromi súrodencami – jedným bratom a dvomi sestrami. Vo svojom bydlisku navštevuje  ľudovú školu a po jej skončení Štátne gymnázium v Michalovciach. Počas tohoto štúdia spoznáva komunitu Sestier Služobníc, ktoré v tom čase žijú v  centre Zemplína a rozvíjajú svoju činnosť pôsobením vo svojej materskej škole. Mladá sedemnásťročná dievčina Helena sa stáva ašpirantkou a po štvrtom ročníku gymnázia  vstupuje  do Kongregácie. Pol roka na to – 1. februára 1948 – prijatím oblečenie Sestier sa stáva novickou v Prešove a prijíma rehoľné meno Makrína. Pokojnú a horlivú prípravu  v noviciáte jej – takisto ako mnohým iným v tých rokoch – narúša zásah zlej moci do života Cirkvi i jednotlivých reholí. Pod hrozbou núteného odchodu z krajiny sestra  Makrína zaváha a vo svojej nerozhodnosti, čo s budúcnosťou, prichádza za svojou mamou. Múdra, obyčajná žena jednoduchej viery, podporí svoju dcéru v jej povolaní slovami: „Ja som Ťa do kláštora neposlala, ani Ťa z neho nevolám. Rob tak, ako robia ostatné. Pre mňa by bolo veľkým utrpením, keby si zanechala rehoľu.“ Po tejto veľkej skúške povolania sestra Makrína nanovo naberá horlivosť a celý život sa snaží byť dobrou Služobnicou. Je medzi poslednými sestrami, ktoré dňa 8. júna 1949 opúšťajú Prešovský sirotinec. Ich ďalším domovom sa na čas stáva Uherské Hradište. Tu s. Makrína skladá svoje prvé rehoľné sľuby. Pracuje s ostatnými spolusestrami v nemocnici medzi Sestrami sv. Kríža. Pri nich sa aj s. Makrína zaúča do ošetrovateľskej práce – je snaživá, učenlivá a obetavá, veľmi rada pomáha iným. So svojím súcitným postojom k trpiacim sa dobre ujíma na chirurgii. Keď sa v r. 1954 Sestry nezúčastňujú volieb, štátne úrady začínajú pripravovať výmenu personálu aj v tejto nemocnici. Tak v júli 1956 prichádza ďalšie sťahovania – tentokrát až na Rakovnícko, do Domova dôchodcov v Kolešoviciach,  kde s. Makrína počas dvadsiatich rokov obetavo pracuje na viacerých oddeleniach. V tomto prostredí, po stránke náboženskej veľmi zanedbanom, skladá doživotné sľuby. Popri zamestnaní si robí Kuchársku školu v Prahe, potom študuje Strednú zdravotnú školu takisto v Prahe, ktorú ukončí s vyznamenaním. Popritom absolvuje Malú  teológiu v Liberci.  Po dvadsiatich rokoch odlúčenia od domova prichádza konečne čas, kedy je niekoľkým sestrám umožnené zamestnať sa aj na Slovensku, dokonca v oblasti gréckokatolíkov.  Sestra  Makrína  je  v roku 1970 pracovne i rehoľne zaradená do Sociálneho ústavu pre mentálne chorých v Rakovci nad Ondavou. O päť rokov na to je preložená do podobného zariadenia v Jabloni a po dvoch rokoch do Kalinova. Odtiaľto približne razza mesiac navštevuje svoju staručkú mamku, o ktorú sa ešte častejšie ochotne starajú aj spolusestry z Rakovca. Popri svojej práci v ústavoch sa venuje aj pomoci vo farnosti – stále má rada čistý a vyzdobený dom Boží. Keď po príchode náboženskej slobody do našej krajiny mala s. Makrína možnosť putovať v októbri 1992 do Svätého mesta, rada to privítala. Napriek tomu, že sa z domu vyberá len na pár dní, dokáže v poslušnosti prijať žiadosť matky generálnej o pomoc v generálnom dome. Ostáva teda v Ríme, kde sa počas dvoch rokov obetavo stará o starú a chorú spolusestru. Sama v tom období prechádza ťažkými zdravotnými problémami. Krátky čas po návrate na Slovensko ostáva v Prešove, potom je zaradená do spoločenstva sestier v Poprade – Veľkej. Prichádza medzi nich 16. novembra 1995. Týmto dňom nastupuje svoje posledné obdobie života. Život v tichu, v ústraní, v službe a v modlitbe, ktorú má veľmi rada. V trojčlennej rehoľnej komunite, v ktorej dve mladšie sestry sa venujú apoštolátu, ona nenápadne a skromne sa stará o domácnosť.  Má rada sestry a robí všetko pre to, aby sa oni bez domácich starostí mohli venovať každá svojej činnosti. Koľko len vládze, snaží sa o to, aby čo najviac bremena domácnosti niesla na svojom chrbte sama. V tomto období sa u nej dovršuje slovo: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia…“ V tichých chvíľach každého dňa jej často pomáhajú prehlbovať ešte viac vzťah so živým Kristom duchovné príhovory z Rádia Lumen, či magnetofónové nahrávky. Týmto spôsobom sa v živote s. Makríny slová ako láska, služba, obeta stále viac premieňajú na skutky, ktoré okoliu uľahčujú a spríjemňujú život. S dojatím si na ňu spomínajú mladé sestry z iných komunít, ktoré radi chodievajú do hôr. Večer po túre ich čaká stále teplé jedlo a živý záujem sestry – kuchárky, ako prežili deň. Celoživotnou vlastnosťou našej zosnutej spolusestry je hlboká úcta ku kňazom. Modlí sa za nich, často aj za Sv. otca, je voči ním veľmi pohostinná a ochotná každej služby. Sestru Makrínu poznávajú susedia a ľudia, s ktorými sa stretáva v blízkom kostolíku, ako milú sestričku stále usmievavú, zhovorčivú, ľudskú. Dobroprajne a so živým záujmom sa prihovára veľkým i malým. Na srdci jej leží krása Božieho oltára v kostole i v domácej kaplnke – stará sa o ich čistotu. Posledné mesiace života ubúda s. Makríne elánu. Častejšie, ale veľmi vyrovnane, hovorí o smrti. Chce zomrieť doma a jej túžbou je, aby vo chvíli odchodu sestry boli pri nej. Boh spĺňa svojím miláčkom túžby.  Keď jej v stredu 25. apríla 2001 krátko popoludní prichádza zle, je pri nej spolusestra a o chvíľku na zavolanie prichádza aj druhá. Odchádza s plným vedomím, že zomiera. Upadá do krátkeho bezvedomia, prijíma sviatosť pomazania nemocných a keď ani privolaná záchranná služba ju nevie prinavrátiť tomuto životu, odovzdáva svoju už dávno odovzdanú dušu do rúk Stvoriteľa. Telesné pozostatky sú uložené na prešovskom cintoríne.   Nech živý Ježiš Kristus, ktorý doprial našej zosnutej s. Makríne prežiť radostné sviatky jeho Paschy, ju skoro prevedie do zasľúbeného raja, kde vo svojej štedrosti jej bude odmenou, slávou i radosťou.    

 

Sestra Justína Júlia Sidlárová SNPM. 4. 5. 2002. Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh všetkej útechy. (2 Kor 1,3) Na život a osobnosť našej zosnutej sestry Justíny Júlie Sidlárovej sú veľmi priliehavými slova z našich Konštitúcii:“ Kríž pripomína sestrám, že idú za Kristom, radi prijímajú všetky kríže a v kríži vidia svoje šťastie a slávu.“ Podobne ako mnohé sestry z jej generácie, aj ona ochotne prijímala rôzne ťažkosti, ktoré doba prinášala. Šťastie a vyrovnanosť, ktoré z jej tváre neustále vyžarovali, boli isto vybudované na  pevnom základe, ktorým je Ježiš Kristus – Ukrižovaný i Vzkriesený. Sestra Justína Júlia Sidlárová sa narodila dňa 14. októbra 1913 v dedinke Kapišová, okres Svidník, v peknom, ale pre život tvrdom prostredí. Rodičia Mikuláš a Anna, rod. Timanová vychovávali svojich deväť detí – troch synov a šesť dcér. Júlia mala z detstva dojímavo a pevne vrytý v pamäti obraz svojho otca. Tento starostlivý a urobený muž si každý večer kľakol k posteli a s tvárou ukrytou v dlaniach sa vrúcne modlil k Bohu. V rodnej dedinke absolvovala päť tried ľudovej a v Prešove štyri triedy meštiackej školy. V 19. roku svojho života, dňa 14. júla 1932 vstúpila do kandidatúry v Kongregácii sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie v Kristinopoli v terajšej Ukrajine. Sestry služobnice, ktoré už v tej dobe žili v Prešove, nemali zatiaľ pre formáciu mladých sestier vytvorené možnosti, a tak ďaleko od domova, začala mladá dievčina novú etapu svojho života. O pár mesiacov prijala rehoľné rúcho a zároveň rehoľné meno Justína. Prvé rehoľné sľuby zložila 15. júla 1934. Počas počiatočných rokov svojho rehoľného života prechádzala rôznymi prácami, ktoré v budúcnosti mohla vykonávať. Už vtedy bola prekvapujúca šikovnosť jej prstov, zručnosť, ktorú po celý svoj život využívala na robenie darčekov, rôznych figuriek pre radosť iným. Nacvičovala duchovné programy so sestrami na rôzne slávnosti, vždy mala povzbudivé slová k dobrému, zaujímala sa o duchovný život sestier a po stretnutiach s ňou sestry odchádzali povzbudené. Svoje doživotné sľuby zložila už v Prešove 28. augusta 1940. Tu vo vtedajšom sirotinci sestier pracovala ako pomocníčka pri výchove sirôt a zároveň navštevovala učiteľský ústav, ktorý ukončila maturitnou skúškou. V roku 1942 začala s inými sestrami misiu v obci Ľutina Zo začiatku sestry bývali v podnájme v súkromnom dome. Sestra Justína popri učiteľskej práci v ľudovej škole sa stretávala so ženami z dediny pri čítaní životopisov svätých, učila ich cirkevné piesne, s ich deťmi nacvičovala detské programy na rôzne príležitosti. Aj na mladé dievčatá zapôsobila cez náboženské piesne i cez pomoc pri starostlivosti o Boží chrám. V jeseni v roku 1943 sa v Ľutine začali práce pri budovaní kláštora sestier služobníc. Sestra Justína spolu so sestrou Eustochiou   Legnavskou niesli veľkú ťarchu zabezpečovacích prác. Ich obetavosť a veľká snaha boli požehnané a s Božou pomocou i s pomocou dobrých ľudí bol kláštor vybudovaný. V roku 1950 v Československu prebiehala nielen likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi, ale aj rehoľných spoločenstiev, ktorá mnohých rehoľníkov zahalila veľkým tajomstvom. Slabá informovanosť v odľahlejších miestach vo vtedajšej dobe spôsobila veľkú dezorientáciu a nikto nemal istotu, ako sa správne zachovať. Aj sestry v Ľutine sa ocitli v tejto situácii. Oddelené od svojich vyšších predstavených na ponuku štátnych komunistických úradov museli ísť do sústreďovacích táborov alebo sa vrátiť domov a žiť v civile. Tamojšia komunita žila v nádeji, že takéto mocipánstvo nemôže dlho trvať a preto sa rozhodla pre civilný život. V srdciach mnohých sestier sa však nič nezmenilo. Aj s. Justína najbližších desať rokov žila svoj zasvätený život naplno, nezávisle na oblečení. Vystrieda úradnícke zamestnania  v Trebišove, v Košiciach a vo Svidníku, kde pracovala v banke, stále spojená s ďalšími sestrami – pred štátnymi úradmi síce tajne, ale veľmi pevne. V rokoch 1960 až 1961 je možné sa zaradiť do komunity našich sestier v Charitnom domove v Sládečkovciach. Toto sestra Justína využíva, oblieka znova rehoľné rúcho a najbližších osem rokov žije na západnom Slovensku, ďaleko od rodného prostredia, ale konečne medzi sestrami oficiálne. Je to život pod neustálym dozorom, ale spoločná modlitba a drobné obety nenápadne pripravujú ovocie – slobodnú budúcnosť gréckokatolíkov. Keď činnosť našej Cirkvi je v roku 1968 obnovená, sestry využívajú možnosť a postupne sa vracajú k svojmu ľudu. V jeseni 1969 aj s. Justína prichádza späť do Prešova, kde s výnimkou troch rokov, kedy znova musí odísť do Sládečkoviec, žije tam až do r. 2001. Po r. 1975 sa spolu s inou sestrou stará o domácnosť biskupa Vasiľa Hopka. Pred svetom sa zdalo, že rehoľné sestry väčšinou dôchodkyne iba dožívajú a o pár rokov vymiznú spomedzi ľudí, budúcnosť ukáže, že život starých sestier bol naďalej produktívnu a plodonosný. Sestra Justína sa zvlášť pričinila o budúcnosť našej Kongregácie na Slovensku. Istý čas zastupuje provinciálnu predstavenú, ktorej nie je možné z ďalekého Rakovnícka v Čechách riešiť konkrétne situácie a tým znášať priamu ťarchu svojho úradu. Je zároveň pomocníčkou magistry pre novicky v Prešove. Mladé sestry sú akoby srdcovou záležitosťou našej s. Justíny po celý život. V tajnosti, v domčeku na Rumanovej ulici v Prešove, neskôr na Zápotockého v dvojizbovom byte, prijíma mladé dievčatá akoby obyčajnú návštevu, no pritom ich môže vychovávať a učiť, aby z nich boli raz pokračovateľky života, ktorý žije ona sama. Je nenáročným, ale zároveň dobrým pedagógom – čo bolo vo v tej dobe veľmi potrebné, dokáže zdravo a múdro preklenúť veľké generačné rozdiely. Rada povzbudzuje mladých k častým, strelným modlitbám. V júni 2001 je s. Justína v ťažkom zdravotnom stave aj so sestrou, ktorá ju opatruje, presťahovaná so nášho kláštora v Michalovciach, kde je možné poskytnúť jej lepšiu starostlivosť aj po duchovnej stránke. Denne sú tam sväté liturgie, na ktoré zo začiatku ešte prichádza do kaplnky, postupne však aj fyzický viac a viac slabne. V zime prežíva obojstranný zápal pľúc a celkom vysilená ostáva pripútaná na lôžko. Dlhý čas je vo vysokých horúčkach. Dožíva sa mesiaca máj, ktorý po celý život mala rada. Posledné dni života už nedokáže  prijímať eucharistického Krista. Vo svojich bolestiach bola veľmi trpezlivá. Mala jemnú povahu a to sa prejavilo aj na starobu, keď trpela sklerózou, vždy bola dobre naladená. V sobotu ráno 4. mája sa jej po svätej liturgii kňaz znova pokúšal podať sv. prijímanie. Na prekvapenie ho prijíma a na radosť spolusestier veľmi ľahko aj prehltla. O hodinu na to, pokojne dodýcha. Je zaopatrená aj sviatosťou pomazania chorých. Ešte v neskorších rokoch povie: „Za mladú sestru by som aj život dala.“ Práve v deň jej smrti, je v Michalovciach zídených na formačné stretnutie osem mladých sestier, junioriek z iných domov. V posledných minútach jej života aj ony obklopujú smrteľné lôžko, a modlitbou sv. ruženca doprevádzajú s. Justínu na jej ceste k svetlu, k živej vode, k tomu, ktorý jej dožičil žiť, zomierať a zakúšať večnosť plnú radosti a pokoja. Zomiera ticho a nenápadne, tak ako žila 4. mája 2002. Nech ju boh príjme do svojho veľkého milosrdenstva, ak aj ona sa snažila preukazovať iným.